Nepomenovaný - 111.časť

"Raz, keď sa dozvedel, že Miriam si našla niekoho iného, povedal nám, že potrebuje odísť. Nepovedal na koľko a ani kam. Rešpektovali sme jeho rozhodnutie, hoci mňa to veľmi bolelo." 

"Rozprával vám niekedy, čo sa za ten čas v jeho živote stalo?" spýtala som sa vážne. 

"Nie a vlastne, ani som sa nepýtala. Prišiel úplne vyrovnaný. Nič ho neťažilo a rozprával o veľkom Božom zázraku vo svojom živote. Tešila som sa, že je opäť s nami. Pýtal si kľúče od chatky a hovoril, že leto chce stráviť s nami. Starkému medzičasom navrhol, či by s ním na pár mesiacov neodišiel na misiu. Bola som prekvapená, keď sa tak náhle rozhodol vrátiť. Teraz už viem." usmiala sa a pohladila ma po ruke. 

"Čo už vieš, babi?" spýtal sa Joel, ktorý podišiel ku mne, objal ma okolo pása a pobozkal ma do vlasov. Jeho tvár hrala veselým úsmevom. 

"Aké úžasné je sledovať vaše šťastie." usmiala sa na neho Noemi a oboch nás pohladila po tvári. 

Opäť sme sa usadili v obývačke a Noemi nás pohostila jej domácimi dobrotami. Rozprávali sme sa do neskorej noci. Noemi s Davidom nám navrhli, aby sme cez noc ostali u nich. My sme však odmietli a sľúbili, že určite niekedy nabudúce. 

Keď sme nasadli do auta, Joelovi zazvonil telefón. Prekvapene som sa na neho pozrela. Kto mu volá takto neskoro v noci? Pozrel na displej, ale mobil nezdvihol. Položil ho do stojanu v aute a v pokoji naštartoval. Pustil autorádio a sústredil sa na cestu. Čakala som nejaké vysvetlenie. On však nereagoval. Zhlboka som sa nadýchla a prstami skúmala kyticu od starkého. Raz som pozerala na neho a raz na jeho mobil. 

"Chceš vedieť, kto mi volal, však?" spýtal sa pobavene. 

"Tak prečo mi to nepovieš?" povedala som vážne. 

"A prečo sa nespýtaš?" do môjho vnútra mi po tejto otázke vstúpila výčitka. Presne som však nevedela, ako správne ju pochopiť. 

"Nerada by som vyznela ako niekto, kto ťa kontroluje." výčitku nahradil pocit viny. 

"Moja sladká, môžeš sa ma spýtať čokoľvek. Nič pred tebou netajím a ani nechcem." jeho hlas znel úprimne a všetky zlé pocity vystriedali moje nežné motýle. 

"Ďakujem." usmiala som sa. Vyhľadal moje prsty a nežne ich vzal do svojej dlane. Priblížil si ich k ústam a pobozkal ma. 

"Volali mi z práce. Teraz som s tebou. Zavolám im neskôr." povedal vážne a mne sa rozbúchalo srdce. Dojímalo ma, akú dôležitosť kládol nášmu vzťahu. 

Opäť zazvonil telefón. Joel znova nereagoval, ale na jeho čele sa zjavila vráska. Bolo zjavné, že sa niečo deje. 

"Nechceš to zdvihnúť? Čo ak je to niečo vážne?" spýtala som sa mierne nesvoja. Pohladil ma po prstoch a pokrútil hlavou. 

"Zachvíľu ťa priveziem domov. Potom to vyriešim." 

"Tvrdil si, že nič predo mnou netajíš." povedala som rýchlejšie, ako som čakala. Nepremýšľala som, že to mohlo vyznieť ako výčitka. Zastavil na krajnici a pozrel na mňa horúcim pohľadom. Zmeravela som. 

"Princezná, nie je nič, čo by som ti mal tajiť. Toto sú pracovné záležitosti, ktorými nechcem zaťažovať tvoju hlavičku. S Božou pomocou dokážem vyriešiť akýkoľvek problém. Chápeš?" hovoril pomaly a s láskou. Prekvapene som zažmurkala, keď som začula jeho vážny hlas. Jeho pohľad znežnel a pohladil ma po tvári. 

"Prepáč, neviem, čo sa to so mnou deje." sklopila som zrak. 

"Niet sa prečo ospravedlňovať. Bojíš sa o mňa, vidím to na tebe. Chcem, aby si vedela o mne jednu vec. Keď šoférujem, nerád sa dohadujem o veciach. Ak ťa čokoľvek trápi, nechaj to až na potom, keď vystúpime, dobre?" Teraz mi to došlo. Jeho mama zomrela pri autonehode, preto vždy, keď šoféroval, z veľkej časti mlčal. 

"Ach, odpusť mi, neuvedomila som si...." 

"Pssst." položil mi prst na ústa a nežne ma pobozkal. Jeho bozk bol hebký a jemný. Zachvela som sa nehou. 

"Všetko je v poriadku, moja milovaná. Teraz ťa odveziem domov, dobre?" povedal láskavo a ja som prikývla. Naštartoval a naša cesta už prebiehala bez zbytočností. Videla som jeho hravý úsmev, keď som sa občas na neho pozrela. 

"Ale rozprávať môžeš, to som ti nezakázal." rozosmial sa. Usmiala som sa tiež a do srdca mi vošla ľahkosť.