Nepomenovaný - 112.časť

Keď som vošla do domu, moja hlava bola plná nadšenia. Dnešný deň bol naozaj zvláštny. Zároveň však nádherný. Prehrávali sa mi okamihy s rodičmi, starkými a nakoniec som sa vracala ku bozku s Joelom. V zápätí ma však zaplavili obavy. Keď som odchádzala, počula som, ako Joelovi opäť zvonil mobil. Letmo mi zakýval a rýchlo zmizol do tmy. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, že mu zavolám. Chcela som sa uistiť, ze je všetko v poriadku. Dala som mu však čas. Dopriala som si teplú sprchu a obliekla si pyžamo. Ešte chvíľu som, len tak, hľadela na mobil. Premýšľala som, či to nenechám až na ráno. Potom som sa zahľadela na svoj snubný prsteň. Mám právo vedieť, či je všetko v poriadku. Sadla som si na posteľ, oprela sa o vankúš a vzala telefón do rúk. Chvíľu som pozerala na Joelovo číslo a potom sa odhodlala. 

"Na volanej linke práve prebieha iný hovor, počkajte prosím alebo zavolajte neskôr." mužský hlas mi oznamoval, že Joel s niekým telefonoval. Pretrela som si tvár a pozerala na displej. Nebudem už viac volať. Počkám, kým zavolá sám. Je zjavné, že potrebuje priestor. Odložila som mobil na stolík a snažila sa zaspať. Jediné, čo sa mi však podarilo, bolo prehadzovať sa z jednej strany na druhú. Cítila som, že sa niečo deje. Pol hodinu som hľadela na strop a snažila sa upokojiť. Vzala som Bibliu a čítala si. Nič však nepomáhalo. Zobrala som si mobil, ak by sa Joel rozhodol mi zavolať a pobrala sa do kuchyne uvariť si teplé mlieko s medom. Sadla som si na stoličku a oboma rukami zvierala šálku. Priložila som si ju k ústam a pomaly pila. Prešli presne jedna hodina, čo som Joelovi volala a on sa neozval. Dopila som mlieko a rozhodla sa vrátiť naspäť do izby. Ľahla som si do postele a privrela oči. Nechala som sa zaplaviť predstavou nás, v našom dome, už ako manželov. Usmiala som sa. Zrazu mi zavibroval mobil. Prebrala som sa a ihneď sa naň pozrela. Oslepilo ma svetlo z displeja. Bola to sms od Joela. 

Všetko je v poriadku, moja sladká. Zajtra sa porozprávame, oddýchni si. Milujem ťa.

Vydýchla som úľavou a usmiala sa do tmy. 

Ďakujem, že si mi napísal. Dobrú noc. A aj ja ťa milujem. 

Privrela som oči a ihneď zaspala.

Kráčala som po piesku a bosé nohy mi jemne obmývalo more. Bolo príjemne teplo a s vlasmi sa mi pohrával primorský vietor. Dýchala som zhlboka. Okolo mňa pobehovali malé deti. Smiali sa a šantili. Sledovala som okoloidúcich ľudí a ich pokojné tváre. Privrela som oči a počúvala šum mora. V mojom srdci sa nahromadzoval obrovský pokoj a vďačnosť k Bohu. Keď som otvorila oči zmeravela som. Otáčala som sa dookola a všimla si, že ľudia úplne zmizli a ja som tu ostala sama. Na nebi sa nahromadili oblaky a úplne zakryli slnko. Začala som utekať. Bolo zjavné, že nastane obrovská búrka. Nikde naokolo však nebolo nič iné, iba piesok a more. Snažila som sa bežať ešte rýchlejšie. Prvý blesk ožiaril celé nebo. Z pokojného mora sa stala ničivá pohroma s obrovskými vlnami. Akoby ma tie vlny chceli vtiahnuť dnu. Začala som utekať ďalej od mora. Spustil sa však taký silný vietor, že som ho nedokázala premôcť. Spadla som. Keď sa mi podarilo vstať, vietor začal fúkať ešte silnejšie. Vôbec som sa mu nedokázala ubrániť. Prinútil ma cúvať a ja som sa stále viac dostávala do blízkosti rozbúreného mora. Prvej vlne sa mi podarilo ubrániť. Druhá však bola silnejšia a stiahla ma dnu. Nemohla som sa nadýchnuť. Vystierala som ruky dohora, ale bezúspešne. Keď som už nevládala a rozhodla sa boj vzdať, zaznel tichý a láskavý hlas:

"Čo si taká ustrašená? Búrka hovorím ti, utíš sa!" 

Zrazu sa všetko upokojilo. Z posledných síl som otvorila oči a zazrela slnečné lúče, ako sa predierajú cez morskú hladinu. Nejaká sila ma vystrelila nad hladinu a ja som sa mohla z hlboka nadýchnuť. Do srdca mi vošla obrovská bázeň, ktorá mi jasne zjavovala Božiu slávu.