Nepomenovaný - 113.časť

Otvorila som oči. Cez žalúzie na okne presvitali slnečné lúče. Posadila som sa na posteľ a moje oči sa snažili zvyknúť na svetlo. Ten sen ešte stále pôsobil v mojom vnútri. Myšlienky z noci mi vírili sem a tam. Snažila som sa ich uchopiť a zistiť ich hĺbku.

Akýmkoľvek problémom prechádzaš, vždy máš pocit, že si na to sama. Topíš sa v tom ako v obrovskej búrke, ktorá nemá koniec. Keď sa však trošku upokojíš a upadneš do ticha, môžeš volať. Na koho? Na Toho, ktorý je tu od počiatku sveta. On vie presne, ako chutí tá trpkosť. Sám si ňou prešiel. A keď pochopíš túto hlbokú Pravdu, vyslobodí ťa. Kdekoľvek sa nachádzaš. Čímkoľvek prechádzaš. Opäť sa nadýchneš a opäť vyjde slnko, zaznel tichý hlas v mojom vnútri. Do srdca mi vošiel silný oheň. Akoby mi tam niekto zapálil obrovskú pochodeň. Zacítila som prekvapivú, nepochopiteľnú silu, ktorá sa rozumom nedala vysvetliť. Vďaka, pošepla som. Dlhú chvíľu som ticho sedela v posteli a snažila sa utriediť nové pocity, ktoré mnou otriasli. Snažila som sa to všetko uchovať vo svojom srdci. 

Vstala som a letmo sa pozrela na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Blikal tam zmeškaný hovor od Joela. Úplne som zabudla, že som mala vypnuté zvonenia. Ihneď som jeho číslo vytočila späť. Zaznela odkazová schránka. Prekvapene som sa pozrela na displej a zložila. Položila som ho opäť na svoje miesto a rozhodla sa urobiť rannú hygienu. Keď som vošla do kúpeľne, zazvonil mi mobil. Utekala som sa pozrieť, do srdca mi vošlo sklamanie. Bola to Sára. Chcela mi pripomenúť dnešnú skúšku šiat. Veselo som jej odpovedala, že o dve hodiny budem k dispozícii. Keď zložila, vytočila som Joelovo číslo opäť. Privítala ma rovnaká odkazová služba. No nič, určite mi zavolá, len čo to bude možné, pomyslela som si a snažila sa sústrediť na svadobné šaty. Do srdca mi vošlo obrovské nadšenie, keď som si predstavila svoje budúce svadobné šaty. 

Keď som vošla do kuchyne, mamka už chystala raňajky, tak som jej pomohla nakrájať zeleninu. Usmievala sa.

"Dobré ráno mami." priblížila som sa ku nej a pobozkala ju na líce.

"Dobré ráno, zlatko. Cítim z teba obrovské nadšenie." 

"Áno, čo máš dnes na pláne?" spýtala som sa s hravým usmevom.

"Nič špeciálne, je sobota. Chcela som určitý čas stráviť v záhrade."

"A čo keby sme si spravili dámsku jazdu?" spýtala som sa s nadšením.

"Dámsku jazdu?" prekvapene zdvihla obočie.

"Moja dobrá priateľka ma pozvala dnes do svadobného salónu. Budeme si skúšať svadobné šaty, bola by som rada, keby si tam aj ty." v jej očiach som zazrela dojatie.

"Bude mi cťou, moja drahá dcérka." povedala nadšene a silno ma objala. Ocko nás sledoval od stola a veselo sa na nás usmial. Potom sme spolu začali  raňajkovať.