Nepomenovaný - 114.časť

Deň sa začínal krásne. Slnko príjemne svietilo a bolo viditeľné, že zimu začína nahrádzať jar. Sneh sa už celý roztopil a vykúkala prvá zelená tráva. Užívala som si prítomnosť mamky a Sary. Keď sme vošli do salónu, ohúril ma luxus, ktorým prekypoval. Nebola som zvyknutá na také priestory. Ihneď k nám pristúpila usmiata žena v strednom veku. Ponúkala nám vodu, kávu alebo džús. Ja som si poprosila vodu, mamka so Sarou kávu. Usadila nás na priestrannú mäkkú sedačku. V pozadí hrala príjemná, jemná hudba. Pani bola taká milá, že onedlho som sa cítila ako doma. Povedali sme jej našu približnú predstavu, ako by asi šaty mali vyzerať. Prešlo pár minút a  priviezla k nám dva stojany na kolieskach. Jeden pre mňa, druhý pre Saru. Obe sme sa na seba nadšene pozreli a pristúpili sme bližšie. Po chvíľke k nám prišla ešte jedna mladá pani a postupne nám každej zvlášť rozprávali o šatách, ktoré na stojane viseli. Sara bola nižšej postavy a jej predstava bola, aby sukňa mala nadýchaný vzhľad. Dokázala si vybrať po štyroch skúšaniach, pretože jej predstava bola jasná. Moja predstava bola, aby boli biele. Pani sa zasmiala a pýtala sa, akú mám predstavu o svadbe. Povedala som: jednoduchá, v prírode, plná kvetov a pokoja. Opäť sa zasmiala a ukázala mi šesť šiat. Ani jedny ma však neoslovili. Nakoniec zbehla dozadu a priniesla posledné šaty, ktoré ma ohúrili ihneď. Boli zdobené jemnou kvetinovou čipkou, ktorá ako prvá potešila moje zmysly. Vršok bol prispôsobený  líniám, aby zvýraznili ženské krivky a sukňa od bokov dole bola šitá z jemného padavého materiálu. Keď som sa zatočila, akoby sa celý svet zatočil spolu s nimi.  Pani mi ešte ukázala závoj, ktorý k šatám patril. Bol posiaty drobnými jemnými kamienkami, ktoré vytvárali dojem, akoby svietil. Do srdca mi vošlo nadšenie. A toto nadšenie som videla aj v očiach mamky a Sary. Obe sme si šaty zajednali na náš termín. Keď som sa pozrela na hodinky, nechápala som. Prešlo presne šesť hodín a ja som nechápala ako. Keďže sme nestihli obed, rozhodli sme sa zastaviť v najbližšej reštaurácii na skorú večeru. Po ceste, keď mamka šoférovala som sa v kabelke pozerala na mobil. Žiadny odkaz od Joela. Prekvapene som sa zamračila. Snažila som sa opakovať si slová z dnešného rána. Moje srdce bolo skryté v nadprirodzenom pokoji. Na večeri sme strávili ešte hodinku. Saru sme odviezli domov a potom sme sa spolu s mamkou vrátili domov. Ocko pozval mamku do kina. Veľmi sa potešila, lebo už dlhší čas nikde neboli takto spolu sami. Bola už tma. Opäť som sa pozrela do tašky na svoj mobil. Žiadny odkaz od Joela. Začala som si nervózne hrýzť spodnú peru a pohrávala sa s príveskom od Joela. Ocko sa ma spýtal, či nechcem ísť s nimi. Zdvorilo som odmietla s tým, že si zaslúžia byť sami. Obaja ma objali a už ich nebolo. Na dom padlo zvláštne ticho. Hlboko som sa nadýchla a pomalými krokmi vyšla po schodoch do svojej izby. Sadla som si k oknu a pozerala na mesiac. V ruke som zvierala telefón. Odvážila som sa opäť mu zavolať. Vydýchla som, keď som znova počula odkazovku. Prestanem myslieť na to najhoršie. Je v poriadku, možno má len veľa práce. Hodila som mobil na posteľ a podišla ku stolíku, kde som mala položenú Bibliu. Sadla som si na kraj postele a náhodne ju otvorila. Zrazu som začula zvonenie zvončeka. Azda si rodičia zabudli kľúče? Položila som Bibliu na posteľ a utekala dole. 

"Čo ste si zabudli?" spýtala som sa nahlas a otvorila rýchlo dvere. Stál tam Joel. Jeho tvár žiarila a oči sa hlboko upierali na mňa. Prekvapene som pootvorila ústa. Pobavene sa na mňa usmial. Jamky, ktoré sa mu zjavili na lícach, mi spôsobili jemné chvenie.

"Joel, čo tu robíš?" spýtala som sa náhle a zmätene žmurkala, či sa mi to náhodou nesníva.

"Ak ťa ruším, môžem prísť inokedy." pokrčil ramenami a zdvihol obočie.