Nepomenovaný - 115.časť

"Nie, nie, len pod ďalej, prosím." chytila som ho za  ruku a pritiahla dnu. Vošiel a počkal, kým zavriem dvere. Potom ma náhle chytil okolo pása a pritiahol blízko seba. Cítila som jeho vôňu a všetko sa mi zatočilo. Sklonil sa blízko mojich pier a horúcim pohľadom ma spaľoval. 

"Tak veľmi si mi chýbala." povedal chrapľavým hlasom. Zaplavila ma horúca vlna. Srdce mi divoko bilo a hlboko sa mi dvíhal hrudník. Jeho pery sa s jemnosťou dotkli môjho líca a opäť sa veselo usmial. Všetky slová sa mi úplne vymazali z mysle. Potom ma vtiahol do svojho hlbokého objatia. Tvár si ponoril do mojich vlasov a slastne sa nadýchol. Srdce mi bilo ešte silnejšie. Nadýchla som sa a snažila sa uchovať si neutrálny tón hlasu.

"Ja, volala som ti." hovorila som potichu, ešte stále skrytá v jeho náručí. Náhle sa odtiahol a pozrel nežným, jemným pohľadom na mňa. Uvoľnilo sa mu niekoľko pramienkov vlasov a padli mu do očí. Prstami si vošiel do vlasov a snažil sa ich skrotiť. Do môjho vnútra vošla obrovská neha a jemne som sa dotkla jeho líca. Usmial sa, chytil mi prsty a s láskou si ich priložil k ústam. Privrela som oči. Okamžite mi začali lietať motýle v mojom podbrušku.

"Prepáč mi, že som ti spôsobil starosti. Dnes som toho mal veľa a ani som si neuvedomil, že sa mi vybil mobil." povedal vážne. V jeho pohľade som sa strácala. Okamžite som zabudla na všetky obavy a usmiala sa na neho.

"Už je všetko v najlepšom poriadku, keď si tu." 

"Počkáš chvíľku, niečo som zabudol v aute." povedal tajomne a veselo na mňa žmurkol. Prikývla som a pokojne si sadla na sedačku. Rýchlo vybehol a o pár minút už bol naspäť u mňa. Niečo položil na zem a niečo držal za chrbtom. Zvedavo som sa priblížila k nemu. Usmial sa a pokýval hlavou zboka na bok.

"Ja viem. Tvoja zvedavosť, však?" zasmiala som sa a náhle mi podal obrovskú kyticu červených ruží. Ohromene som na ňu pozerala a zahryzla si od úžasu do pery. Hlboko sa nadýchol.

"To je nádhera." povedala som s dojatím. Pozrela som na neho a uvidela v jeho očiach niečo zvláštne.

"Čo sa deje?" spýtala som sa ihneď.

"Nastal problém pri jednom mojom projekte. Dnes som celý deň strávil telefonátmi a dúfal, že to vyriešim na diaľku, ale nie je to možné."

"Čo to znamená?" spýtala som sa a snažila sa udržať pokoj, ktorým ma Boh dnes obdaril.

"Musím odísť." povedal so zaťatou sánkou.

"Na ako dlho a ako ďaleko?" prehltla som hrču, ktorá sa mi začínala tvoriť v hrdle. Chytil mi ruku a ukazovákom jemne hladil moje hánky. Sklopil zrak a na okamih privrel oči.

"Budem dúfať, že už o dva týždne budem späť u teba. Odchádzam zajtra skoro ráno súkromným letom. Chcel by som si ťa vziať so sebou, ale nie je to možné. Veci, ktoré chcem vyriešiť sú pre mňa až príliš dôležité a musím sa na ne plne sústrediť." povedal vážne.

"Tak potom sú dôležité aj pre mňa." povedala som odhodlane. Prekvapene zdvihol pravé obočie. Priblížila som sa blízko jeho očí. 

"Všetko, čo je dôležité pre teba, je dôležité aj pre mňa." povedala som do ticha. Náhle ma pobozkal. Úplne som sa tomu bozku poddala. Nežne mi vošiel prstami do vlasov a bozk sa tak stal ešte vrúcnejší. Bol odpoveďou na všetky moje otázky a vyznaním na všetko, čo som potrebovala. Úplne sa mi zastavil čas. Keď sa pomaly odo mňa odtiahol jeho modrosť v očiach zmenila odtieň.