Nepomenovaný - 116.časť

"Máš tak obdivuhodné oči." pošepla som. Pery mi ešte stále pulzovali od bozku. Kútiky jeho pier sa pohli do úsmevu. Naklonil sa ku mne.

"Ty si obdivuhodná celá." zaznel jeho nežný hlas. Odkašľala som si a hanblivo sklopila pohľad. Jemne ma pobozkal do vlasov. 

"Smiem ťa pozvať na večeru?" spýtal sa pobavene. Prekvapene som zdvihla oči k nemu. Cítila som sa unavená a nechcelo sa mi ísť medzi ľudí. Čas, ktorý sme mali spolu sami, mi vyhovoval. Akoby to vytušil, otvoril tašku a ukázal dnu. Úchvatná vôňa mi pošteklila zmysly.

"Si varil?" spýtala som sa pobavene. Neodolateľne sa usmial.

"To by som nestíhal. Babička na nás myslela." povedal nadšene.

"Ona nám navarila?" prekvapene som zdvihla obočie.

"Volal som s ňou ráno. Boli sme dohodnutí, že sa dnes zastavím na večeru, hovoril som jej, že asi to nestihnem. Tak ma takto prekvapila. Požehnaná to žena." 

"Musíš byť hladný, prepáč, ani som sa ťa neopýtala." rýchlo som vzala misky a vstúpila do kuchyne.  Poukladala som jedlo na tanier. Prichystala príbor a naliala mu do pohára džús. S láskou ma sledoval a po chvíli si sadol na stoličku do kuchyne. Bolo zjavné, že je hladný. Prisadla som si k nemu a s obdivom ho pozorovala. Po pár sústach na mňa zdvihol pohľad. Bokom sa usmial. Sklopila som zrak a ochutnala jedlo zo svojho taniera. Bolo to vynikajúce. Už teraz som si ukladala do pamäti, že sa Noemi musím spýtať na recept. Mlčali sme a občas sa pohladili očami. Joel dojedol ako prvý. Spokojne sa usadil a skúmavo ma sledoval. 

"Niečo mám na tvári?" spýtala som sa vážne a obrúskom si utierala ústa. Pokýval hlavou, že nie. Neodpovedal a stále ma pozoroval.

"Tak prečo sa na mňa tak pozeráš?" 

"Nie je činnosť, pri ktorej by si nebola nádherná. Nedá sa mi inak." povedal pokojne a úprimne. Cítila som, ako mi stúpa červeň do tváre. S láskou sa pousmial. 

"Ako si dnes trávila sobotu ty?" spýtal sa so záujmom. Neodpovedala som a záhadne som sklonila oči k tanieru. Snažila som sa sústrediť na jedlo. Prekvapene naklonil hlavu na bok.

"Neodpovieš mi?" spýtal sa so zdvihnutým pravým obočím. Mlčala som a zakrývala smiech. Prisunul si stoličku bližšie ku mne a podoprel si tvár rukou. Upieral na mňa horúci pohľad. Pery mal stiahnuté do vážnej rovnej čiary. 

"Nezaspíš, ak ti to nepoviem?" povedala som pobavene, ale nepozrela som na neho. Priblížil sa ku mne ešte bližšie. Takmer sa nosom dotýkal môjho líca.

"Máš predo mnou tajomstvo?" spýtal sa tichým hlasom. Zmeravela som a otočila sa k nemu. Jeho oči ma spaľovali. Odkašľala som si a napila sa zo svojho pohára, kde som mala vodu. Neustále ma sledoval. Keď som dopila, chytila som vidličku a napichovala ňou zeleninu. Cítila som napätie medzi nami. Nebolo však nepríjemné, práve naopak vyvolávalo motýle do môjho vnútra. Položila som vidličku naspäť a otočila sa k nemu. Trpezlivo čakal na moju odpoveď. Mal priamy pohľad a pootvorené ústa.

"Som ochotný čakať na tvoju odpoveď aj celú noc." povedal pobavene a otočil hlavu na druhú stranu. Pohľadom ma stále skúmal.

"Tak to je jedna z tvojich úžasných predností. Trpezlivosť. Mám sa od teba čo učiť." povedala som hravo. Nič neodpovedal. Stále na mňa pobavene pozeral. Nadýchla som sa a hlboko vydýchla.