Nepomenovaný - 117.časť

"Boli sme so Sarou a mamkou navštíviť svadobný salón. Sara si bola skúšať svadobné šaty." povedala som letmo. 

"A načo tam potom bola aj tvoja mamka?" spýtal sa hravo.

"No dobre. Aj ja som si skúšala svadobné šaty." povedala som rezignovane. Obdivne sa pousmial.

"A?" vyzvedal ďalej.

"Áno, zajednala som si jedny na náš termín." povedala som s výdychom. Šťastie mu vošlo do očí a nadšene sa usmial. Priblížil sa ešte bližšie ku mne a pohladil ma po tvári.

"Už sa neviem dočkať, až ťa v nich uvidím." povedal zamilovane.  

Neprítomne som na neho zažmurkala. Priblížil sa ku mne a chcel ma opäť pobozkať. Zrazu som začula tlmený zvuk mobilu. Joel sa zamračil. Vychádzalo to z mojej izby. Nežne som ho pohladila a vybehla hore do izby. Bol to Max.

"Ahoj braček." povedala som nadšene.

"Ako sa má moja sladká sestrička?" spýtal sa pobavene.

"Výborne, ale chýbaš mi." priblížila som sa k oknu a opäť pozrela na nočnú oblohu. Hviezdy jasne svietili a bolo ich krásne vidieť.

"A máš nejaké novinky?" jeho hlas znel tajomne.

"A veruže mám." usmiala som sa.

"A vieš, že tu u nás o tebe čvirikajú vrabce." zasmial sa.

"A nebola to náhodou mamka?" zasmiala som sa spolu s ním.

"A tajomstvo je odhalené." povedal smutne a opäť sa rozosmial.

"Bookujem si letenku na týždeň, na tvoju svadbu. Priveziem predstaviť aj tvoju budúcu švagrinkú. A teším sa na stretnutie so svojím švagrom. Mamka s ockom na neho používali iba samé superlatívy. Až som mal pocit, že zabudli, kto je ich syn." opäť sa zasmial. Zrazu ma objali Joelove ruky. Hlavu si položil do mojich vlasov. Potom ma jemne pobozkal na krk. Zmeravela som a otočila sa k nemu. Karhavo som sa na neho pozrela a ukázala, že telefonujem. Pobavene pokrčil ramenami a usadil sa na moju posteľ. 

"Liv, si tam? Alebo sme stratili spojenie?" prebral ma Maxov hlas z oparu. 

"Som tu. Prepáč, len som sa trošku zamyslela." Joel sa zoširoka usmial a na lícach mu hrali jamky. Nadýchla som sa a prisadla si k nemu.

"Tak sa veľmi teším, keď ťa opäť uvidím. Ako nevestu, vau." Joel si preplietol svoje prsty s mojimi a pobozkal ma na hánky. Usmiala som sa na neho.

"Aj ja sa na teba teším. Pozdrav moju budúcu švagrinkú a Martina."

Max odpovedal, že určite a zložil. Položila som mobil vedľa seba a pozrela na Joela. Zdvihol sa a prechádzal sa po mojej izbe. Až teraz som si uvedomila, že tu vlastne ešte nikdy nebol. Priblížil sa ku sušenej kytici vo váze, ktorú som dostala od neho. Hneď vedľa bola čerstvá od starkého. Potom podišiel na druhú stranu postele. Otočila som sa k nemu. Uvidel položenú, otvorenú Bibliu. Sadol si k nej a vzal ju do rúk. Jeho tvár sa zmenila. Akoby zvážnela a zároveň zjemnela. Videla som, že očami číta. Potom privrel oči a mlčal. Ako keby s niečím bojoval. Vlastne mohol mať v sebe veľa toho, čomu som ja ešte presne nerozumela. Fascinoval ma každým svojím nádychom. Tým ako naklonil hlavu nabok a ako sa mu mihali jeho dlhé mihalnice, keď mal privreté oči. Ako sa mu napli svaly, keď hlboko nad niečím premýšľal. Otvoril oči a pošúchal si krk. Akoby na okamih zabudol, kde je a že je mi otočený chrbtom. Hlboko sa nadýchol a otočil sa ku mne. Jeho tvár znežnela.