Nepomenovaný - 119.časť

"Som architektom viacerých projektov. V niektorých dokonca figurujem ako investor. Včera v noci mi volali z miesta, kde sa stavia dom pre deti, ktoré žijú v hrôzostrašných podmienkach. Ide o to, že každé dieťa by malo možnosť bezplatne sa vzdelávať a mať k dispozícii jedno teplé jedlo. Je to taká moja srdcová záležitosť. Pri ostatných záležitostiach mám vždy tím ľudí, ktorí ma pri vážnych veciach môžu zastupovať. Tu som sa chcel o všetko postarať sám." odmlčal sa a otočil sa ku mne. Vzal moje ruky do svojich a uprene sa na mňa pozrel.

"A čo sa pokazilo?" spýtala som sa so záujmom.

"Je to nadlho a ja musím onedlho odísť. Potrebujem si ešte nachystať a preštudovať nejaké dokumenty, ktoré mi pripravil môj právnik." povedal vážne.

"Právnik? Je to také vážne?" spýtala som sa prekvapene.

"Môj otec bol hlavným dodávateľom materiálu pre túto stavbu. Neviem presne, čo sa stalo, ale prišlo sa na to, že klamal vo faktúrach. Prišli na to aj ostatní investori. Volal im nejaký anonym, aby sa na to riadne pozreli. Teraz chcú tí investori vysvetlenie, inak to dajú na súd. A keďže som jeho syn, myslia si, že v tom mám prsty aj ja." jeho hlas znel unavene. Zdesene som sa na neho pozrela. Nečakala som, že je to až také vážne.

"A čo budeme robiť?" spýtala som sa vážne. Jeho tvár sa rozžiarila a široko sa usmial.

"Prečo sa smeješ?" spýtala som sa podráždene.

"Berieš tento môj problém, aj ako svoj. Si úžasná." zdvihol moje dlane k svojim perám a nežne ich pobozkal. Usmiala som sa.

"Samozrejme. Veď si môj budúci manžel." povedala som hrdo. Do očí mu vošli iskričky. Vydýchla som.

"Pôjde s tebou aj tvoj právnik?" spýtala som sa so záujmom.

"Nie." povedal vážne.

"Prečo nie? Potrebuješ jeho pomoc."

"Potrebujem, aby ostal s tebou a zastupoval ťa v prípade, keď nastane pojednávanie s Vilom." zaťal zuby a nervózne si prehrabol vlasy. To som nemohla dopustiť, aby ostal bez právnej pomoci. Do mysle mi vošla Lukášova ponuka.

"Tvoj právnik musí ísť s tebou. O mňa sa neboj. Jeden známy, ktorý je právnik mi navrhol pomoc s Vilovým prípadom. Dokonca je tam výhoda v tom, že ho pozná a vie ako na neho." povedala som vážne. Joelove obočie sa zdvihlo od prekvapenia.

"Naozaj? Poznám ho?" spýtal sa so záujmom. Nervózne som preglgla. Zahryzla som si do spodnej pery. Jeho pohľad potemnel. Čakal na moju odpoveď.

"Je to Lukáš." povedala som pomaly a potichu. Pustil moje ruky a pretrel si krk. Nahol hlavu nabok a skúmavo ma pozoroval. Nič nehovoril. Jeho pohľad bol pevný a sebaistý. Nadýchol sa. Nebolo v ňom vidieť ani náznak žiarlivosti. Skôr premýšľal, čo má povedať.

"Dobre, zistím si o ňom nejaké veci. Dovtedy tu môj právnik ostane s tebou. Aj tak najskôr musím zistiť, prečo to otec urobil. Právne veci budem riešiť až potom." povedal pokojne a vecne. Prikývla som. Priblížil sa ku mne a pohladil ma láskavo po tvári. Privrela som oči.

"Môžem sa ťa niečo opýtať?" zaznel jeho hlboký hlas a ja som otvorila oči. 

"Samozrejme, čokoľvek." odpovedala som.

"Lukáš ťa vyhľadal?" spýtal sa so záujmom. Ruku posunul na môj chrbát a jemne ma pohladil. Do môjho podbruška sa vyrojili motýle. Svoju ruku stále držal na rovnakom mieste.

"Prišiel za mnou pred prácou. Chcel sa opýtať, ako sa mám a chcel mi pomôcť. Nerozprávali sme sa dlho." odpovedala som náhle. Pobavene sa usmial a priblížil si ma bližšie. Prekvapene som na neho zažmurkala.

"Prečo sa smeješ?" 

"Stačilo odpovedať áno alebo nie. Ale ďakujem za vysvetlenie." oči sa mu rozjasnili a na lícach sa mu objavili jamky, ktoré ma opantávali. Musela som sa ich dotknúť. Bol tak blízko, že som sa rozhodla a pobozkala ho tam, kde mu jamky skrášľovali tvár. Raz na jedno líce a potom na druhé. Jemne zvážnel a svojimi perami pošteklil vrch môjho ucha.

"Budeš mi veľmi chýbať, moja sladká princezná." cítila som, ako mi po týchto slovách prešli cez celé telo zimomriavky. Srdce mi splašene bolo a plytko som dýchala. Bola som rada, že ma drží v objatí. Inak by sa mi určite z neho podlomili kolená.