Nepomenovaný - 12.časť

Vrátil sa asi o dve hodiny, mĺkvejší ako predtým. Nezvládala som už ticho, tak som začala prvá.

"Čo si čítal?" ukázala som na knižku položenú na kresle, kde predtým sedel. Prekvapene hľadel na miesto, kde som ukazovala. 

Pomaly sa vrátil od vchodových dverí a opäť si tam sadol. Otvoril ju a zahĺbil sa do jej písmen. Po malom okamihu sa otočil ku mne a spýtal sa: "Chceš, aby som ti čítal?"

Prikývla som. Nakoniec to nebude také zlé.

"Odpusť mi, že som tak náhle odišiel." Prekvapil ma svojim vyznaním a zmätene som na neho pozrela.

"Všetko je v poriadku, prosím čítaj." vyslovila som nahlas.

Prikývol a pohľad sa mu zjemnil. Nepotrebovala som vysvetlenie. Stačil mi on sám. Moje srdce sa upokojovalo, keď som počula jeho hlas:

"Všimol si si, že celá príroda sa obracia za svetlom? Aj to najmenšie semienko vyrastá z temnoty zeme do svetla. Každý strom, aj keby bol les hocijaký hustý,vystiera svoje konáre k svetlu. Každý kvet vystiera svoj kalich za slnkom.

Iba človek sa odvrátil od svetla. Zosivel so šedivou matériou, jeho život stratil všetky farby, všetok zmysel. Jeho život sa preorientoval na materiálno. Ovláda ho až po najhlbšiu myšlienku: až chorobne nadhodnocuje peniaze a majetok, moc a bohatstvo.

Duch je potlačený, myslenie, cítenie a hovorenie stratilo svoju skutočnú dráhu. Kto potláča ducha, sadúša koreň života človeka. Keď sa zatemní svetlo ducha, začína sa zatvrdnutie, fanatizmus, smrteľný konflikt.

Kde ducha vyháňajú, tam sa nasťahuje beznádej a temné nutkanie zahodiť život.

Kto necíti, aká je temnota, nevyberie sa na cestu hľadania svetla."

Hltala som každé jedno slovo, ktoré vychádzalo z jeho úst. Pripomenul sa mi sen, ktorý sa mi túto noc prisnil. Zahĺbila som sa a premýšľala. Keď prestal čítať ešte stále mi myšlienky behali sem a tam. Niečo v mojom vnútri sa menilo. Cítila som, že niečo sa deje. Postavil sa a prišiel bližšie ku mne, sadol si oproti mne a skúmal ma. Otočila som sa k nemu a očami prechádzala z jeho očí na pery. Mal ich jemne pootvorené, akoby chcel niečo povedať. Mlčanie však neprestávalo. Potom sa opäť zahľadel do knihy a pokračoval:

"Láska je, keď ťa bolí trápenie iných, keď cítiš na vlastnom tele, že iní hladujú a tvoje vlastné srdce trhá núdza a zúfalstvo malých a slabých.

Láska nie je slabá. Láska nie je slepá. Láska nie je negatívny postoj: ja predsa nerobím nič zlé. Láska nie je pasívna, nijaká skúška iného, či je vlastne hodný lásky.

Milovať znamená ľúbiť konkrétnych ľudí, takých, akí sú, každý deň, aj keď každodenný styk s nimi nám padne nesmierne ťažko, aj keď hrozí, že antipatie a sklamania, zlosť a odpor zadusia všetku dobrú vôľu.

Milovať ľudí iba preto, že sú takí milí, to môže skončiť tragicky. Lebo ľudia nie vždy sú iba hodní lásky, aby sme ich sami od seba milovali. Odpúšťať nepriateľom, uznávať aj protivníkov, odplácať zlo dobrom, to prevyšuje ľudské sily."

Počúvala som so zatajeným dychom. Zamýšľala sa nad každým slovom. Dívala sa na jeho mimiku tváre. Vnímala, kedy znežnel a kedy zvážnel. Moje srdce zovrelo a jasne mi dalo najavo, čo cítim k tomuto neznámemu. Je to láska. Nie je to poblúznenie, nie sú to hormóny, je to čistá láska. Presne taká, o akej som snívala. Môj princ. Nepomenovaný.