Nepomenovaný - 120.časť

"Aj ty mi budeš veľmi chýbať. Zavoláš mi, keď budeš mať  čas, však?" spýtala som sa s jemným smútkom na srdci. Nechcela som to Joelovi ešte sťažovať. Chcela som mu byť oporou,ale predstava toho, že budem tak dlho bez neho ma napĺňala smútkom. 

"Vždy, keď to bude iba trošku možné. Uškodil by som tým predsa aj sám sebe, keby som ťa nemohol aspoň nachvíľu počuť. Si moja oáza." povedal nežne a do môjho srdca okamžite vošla obrovská dávka lásky.

"Cítim to úplne tak isto." povedala som zamilovane.

"Musím už ísť." chytil ma za ruku a pomaly ťahal von z izby po schodoch, až ku vchodovým dverám. Trochu neochotne som ich otvorila a on sa na mňa poslednýkrát pozrel. Jeho oči boli plné lásky. Do môjho srdca vošla tupá bolesť. Tak veľmi som chcela, aby neodchádzal. Na druhej strane som chápala všetko, čo chcel urobiť a bola som na neho hrdá. Vedela som, že je pod Božou ochranou. Ako to však vysvetliť srdcu, keď ono to cíti inak. Vložil si dlaň na moje líce a priblížil svoju tvár k mojej. Jeho pohľad bol pokojný a kolísajúci. Akoby mi chcel povedať niečo, čo nevedel vyjadriť slovami. Náhle som pocítila horúci a vášnivý bozk na svojich perách. Nečakala som to. Druhou rukou zavrel dvere a opatrne ma oprel o ne. Šialene sa mi rozbúchalo srdce. Náhle sa odtiahol a oprel si ruku tesne nad moje rameno. Obaja sme zrýchlene dýchali. Vlasy z jeho ofiny mu padali do očí ako blízko sa nado mňa stále nakláňal.

"Nezabudni, že ťa milujem a neviem sa dočkať dňa, keď sa staneš mojou manželkou." povedal chrapľavým hlasom. Pomaly sa odtiahol. Ja som ustúpila. Ešte stále som cítila chuť jeho pier. Vyšiel von, otočil sa ku mne a usmial sa. Potom sa mi obrátil chrbtom a pomaly kráčal k autu. Pozerala som ako otvára dvere.

"Joel?" zakričala som náhle. Prekvapene sa otočil a pravé obočie zdvihol v otázke. Náhle som sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náručia. Chcela som naposledy cítiť jeho vôňu a to ako mu bije srdce. Položila som si hlavu na jeho hruď a on ma nežne pohladil po vlasoch. 

"Iba chvíľu mi nechaj, nech počúvam tvoje srdce a cítim tvoju vôňu." povedala som potichu a on čakal. Milovala som jeho trpezlivosť. Naklonil tvár do mojich vlasov a jemne si k nim privoňal.

"Milujem ťa, môj najdrahší. Nech ťa Pán žehná vo všetkom a všade." vyslovila som tichú modlitbu.

"Amen." zašepkal. Odtiahla som sa a prikývla, že teraz už môže ísť. Pomaly som sledovala ako nasadá do auta, štartuje a mizne v diaľke. Oči ma začali štípať od sĺz. Pomalým krokom som vošla dnu, po schodoch, do svojej izby. Naplno som nechala, nech ma slzy očistia od smútku. Ľahla som si do postele a privrela oči. Pocítila som ako moje srdce zaplavuje istota. Priam sa v nej topilo. Akoby ho obmýval nádherný čistý prameň. Vo svojom vnútri som začula tichý hlas.

"Neboj sa, len ver. Už sa viac nestrachuj, lebo viem, čo je za tebou a čo sa nachádza pred tebou. O Mňa sa popri, Ja som tá pevná skala, ktorá sa nezrúti pri žiadnej búrke."

Stále som mala privreté oči a načúvala hlasu, ktorý ma tak slastne kolísal. Zaspala som. Pokoj ma odel v celom mojom vnútri a ja som mohla spať celú noc bez zbytočného premýšľania.