Nepomenovaný - 121.časť

Ráno som vstala a zdalo sa, že slnko už bolo vysoko. Pozrela som na hodiny a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bolo skoro jedenásť hodín. Nezvykla som tak dlho vyspávať. Rýchlo som sa umyla a zbehla som dole. Mamka s ockom krájali v kuchyni zeleninu a na niečom sa smiali. Keď som pristúpila k nim, uvidela som svoju nádhernú kyticu ruží vo váze s vodou. Mamka sa ku mne otočila a usmiala sa.

"V noci, keď sme prišli, som ju našla položenú na stole, tak som jej dala vodu. Toto z nej vypadlo." otvorila skrinku a vybrala odtiaľ malú obálku. Podala mi ju. Prekvapene som ju otáčala. Akože som ju včera nenašla? Musel ju tam dať potom, keď som telefonovala s Maxom, pomyslela som si. Jemne som sa usmiala. Môj Joel. Vložila som si ju do vrecka sukne a rozhodla sa ju otvoriť, keď budem sama.

"Ďakujem pekne, mami, že si jej pomohla. Neviem, ako som zaspala." pokrčila som ramenami. 

"Je nádherná. Joel bol tu?" spýtala sa nadšene.

"Áno." prikývla som a pocítila zvláštnu tieseň. Ešte stále som bojovala so svojimi pocitmi. Na jednej strane strach o Joela a smútok z jeho odchodu. Na strane druhej Boh, ktorý ma premáhal svojou nadprirodzenou láskou. Mamka sa skúmavo na mňa pozrela. Potom sa očami spýtala ocka, či niečo vie. Ten pokrútil hlavou. Bolo zábavné sledovať ich, ako sa rozprávajú bez slov a myslia si, že nič nevidím. Podobne, ako keď som bola malé dievčatko.

"Mami? Ja ťa vidím." usmiala som sa na ňu. Prekvapene zažmurkala. Ocko sa pobavene uškrnul a žmurkol na mňa.

"Dobre, dobre. Tak čo sa stalo?" spýtala sa ustarostene.

"Neboj sa, mamička moja zlatá. Nič vážne. Iba mi je trošku smutno, lebo Joel musel odísť na služobnú cestu." povedala som láskyplne a nežne ju objala. Usmiala sa a pohladila ma svojou jemnou dlaňou. Toto objatie. Už som zabudla, aké má ozdravujúce účinky. Ako dieťa som sa tu skrývala vždy, keď som sa niečoho bála. 

"Takže je všetko v poriadku?" spýtala sa podozrievavo. Prikývla som. Nechcela som jej prikladať starosti o tom, čo sa teraz deje. Verila som, že Joelovi sa to čoskoro podarí vyriešiť. Mal predsa po svojom boku Toho, kto otvoril more alebo pomocou malého chlapca porazil obra. 

"A ako bolo v kine?" spýtala som sa so záujmom. Obaja sa na seba zaľúbene pozreli a usmiali sa. To bolo viac, ako všetky slová. Pochopila som. 

"Chápem. Ešte si zbehnem hore do izby. Potom sa môžeme spoločne naobedovať?" navrhla som a z misky na stole som si zobrala jedno jablko. Mamka s ockom súhlasili. Rýchlo som vybehla hore a zavrela za sebou dvere. Bola som strašne zvedavá, čo sa nachádza na kartičke, ktorú mi Joel nechal v ružiach. Zahryzla som sa do jablka a vytiahla malú obálku. Pristúpila som ku svojmu obľúbenému kreslu, ktoré bolo otočené k oknu. Posadila som sa. Jablko som položila na parapetu vedľa. Z hlboka som sa nadýchla a vytiahla z obálky kartičku. Srdce mi začalo splašene biť ihneď ako som zazrela jeho písmo.

Našiel som poklad. Hlboko ukrytý. Ten, ktorý môžeš nájsť len raz za život. Má tvoju nežnú tvár, prekrásne hnedé oči, ktoré mi spievajú o nových ránach. A pery. Ach tie pery. Kričiace po bozku. Vidím ťa všade. Taká si mi vzácna. Tvoja krehkosť, čistota, nevinnosť. Nájdem si ťa a už navždy budeš iba moja. Boh nech mi ťa dovtedy chráni.

Milujem ťa.

J.

Po tvári mi stekali slzy dojatia. Takto ma vidí? Moje vnútro sa triaslo od vzrušenia. A oči hltali každé jedno slovo. Môj milovaný. Vráť sa, rýchlo. Nech nemusím svoju túžbu po tebe skrývať, ale darovať ti ju celú. Kartičku som si pritisla k srdcu a privrela oči. Predstavovala som si, ako tu stojí a ja sa môžem celá obliecť do jeho náručia. Neviem koľkokrát som si tú kartičku prečítala a ako dlho som sedela v kresle. Vedela som iba, že veľmi túžim počuť jeho hlas a vidieť jeho pohľad. Privrela som oči a snažila sa predstaviť ho. Videla som, ako sa na mňa usmieva. Už len jeho predstava mi spôsobovala búšenie srdca. Dýchala som prerývane. Otvorila som oči. Do môjho srdca vošiel smútok. Opäť som pozrela na kartičku a snažila sa vtesnať si, že odlúčenie je len na chvíľu. Vložila som si kartičku do krabičky, v ktorej mi Joel daroval retiazku s príveskom. Inštinktívne som ju pohladila a usmiala sa. Potom som pomaly zišla do kuchyne za rodičmi. Nad niečím sa smiali a v kuchyni rozvoniaval obed. Prisadla som si k nim.