Nepomenovaný - 123.časť

"Vy ma sledujete?" spýtala som sa vydesene. 

"Hm, koľká nezdvorilosť. Neučili ťa, že je slušné odzdraviť?" jeho pobavený výraz ma desil. 

"Čo chcete?" spýtala som sa priamo. 

"To ty dobre vieš. Snúbenec ti odišiel veľmi ďaleko. A hádaj vďaka komu?" začal sa hlasno smiať a potom na mňa zapichol drsný pohľad. Striasla som sa. 

"To vy ste zapríčinil, že má problémy s investormi?" 

"Tak, povedzme, že som rozvíril vodu. Postaral sa o to jeho otec. Dôveroval nesprávnym ľuďom. Tak trošku som mu v tom pomohol." povedal pobavene. Neveriacky som na neho hľadela. O čo mu vlastne ide?

"Prosím? Vy v tom všetkom máte prsty?" mala som pocit, že som sa ocitla v zlom sne. Len som sa z neho akosi nedokázala zobudiť. 

"Hneď ako som sa dozvedel, čo sa stalo s mojim synom, musel som sa poistiť. Neber to nejak osobne, ale vždy som rád, keď mám navrch pred ostatnými." žmurkol na mňa. Ovinul ma obrovský strach. Čo je to za človeka? 

"Tak čo odo mňa chcete?" spýtala som sa priamo. Posunul mi vizitku po stole. 

"Dávam ti tri dni, aby si si to rozmyslela. Stiahni trestné oznámenie na môjho syna. Ak tak neurobíš. Neviem, čo by sa mohlo stať tvojmu milému." zarmútene na mňa pozrel. Bolo jasné, že sa ma snaží vystrašiť. A darilo sa mu to dokonale. Zdesene som prehlta hrču v krku, ktorá mi od strachu narástla. Nestihla som odpovedať. Zdvihol sa a odišiel. Neveriacky som hľadela na neho, ako mizne vo dverách. Snažila som sa spracovať, čo som pred chvíľou počula. Môj Bože, čo teraz? Čo mám robiť? Odpoveď neprichádzala. Zmätene som pozerala na vizitku, ktorá bola ešte stále položená na stole. Pozrela som opäť na vchod. Uvidela som muža v strednom veku v obleku, ktorý sa blížil mojim smerom. Sucho som preglgla. Inštinktívne som si vizitku skryla do vrecka kabáta. Keďže vo vnútri boli poväčšine páry a jeden osamelý starší muž, ihneď spoznal, že ja som tá, ktorú hľadá. Pomaly pristúpil ku mne a zastal. 

"Dobrý večer, Lívia, ja som Peter, Joelov právny zástupca." povedal vážne a podal mi ruku. Zdvihla som sa a podanie som prijala. 

"Dobrý večer, teší ma." jemne som sa usmiala. V mysli mi stále výrili desivé slová Vilovho otca. Peter si z kufríka vybral nejaké dokumenty a chvíľu sa sústredil na to. Potom k nám prišla čašníčka a objednal si kávu. 

"Aby som vás dlho nezdržiaval. O štyri dni začína pojednávanie a budem potrebovať od vás pár podpisov. Ide o to, že súhlasíte, aby som vás zastupoval a že súhlasíte so svojou výpoveďou, ktorú ste predtým podala policajtom v nemocnici." povedal vecne a uprel na mňa vážny pohľad. Do môjho vnútra vošiel nutkavý pocit odmietnuť. Každá moja bunka sa pomaly napĺňala strachom o Joela. Čo ak ten chlap splní, čím sa vyhrážal? Peter držal pero a čakal, kedy dokumenty podpíšem. Zmätene som na neho zažmurkala. 

"Smiem sa spýtať jednu otázku?" spýtala som sa ticho. Peter prekvapene prikývol. "Ako to vyzerá s Joelom a investormi?" Peter si odkašľal a zapichol do mňa vážny pohľad. 

"Preto tu predsa nie sme. Viete slečna, Joel je môj klient, neposkytujem o svojich klientoch informácie druhým osobám. Prepáčte." povedal zdvorilo. Ja som sa však nenechala odradiť. 

"Chápem, ale ja som jeho snúbenica. Nie je jeho prípad vážnejší ako môj? Nemôže sa stať, že skončí vo väzení?" spýtala som sa vystrašene. Peter sa z hlboka nadýchol a chvíľu mlčal. 

"Joel bral váš prípad veľmi vážne a prízvukoval mi niekoľkokrát, aby som Vila v žiadnom prípade nenechal vyhrať. Musí ísť za svoje správanie do väzenia. A s tým súhlasím aj ja. Čo sa týka Joelovho prípadu, je to vážne, ihneď ako budem môcť, odcestujem za ním." povedal s pohľadom upretým na mňa a stále mi podával pero. Nadýchla som sa a snažila sa pretriediť myšlienky. Táto situácia však bola natoľko vypätá, aspoň pre mňa, že som nedokázala reagovať pokojne. Zahryzla som si do pery a príval sĺz, ktorý mi vstupoval do očí, som prehĺtala.