Nepomenovaný - 125.časť

"Drahá, prečo mi neberieš telefón?" jeho hlas bol mierne napätý, ale aj napriek tomu spôsobil, že sa v mojom vnútri rozhorelo srdce. 

"Prepáč mi, prosím." povedala som ticho. 

"Lívia, cítiť z tvojho hlasu strach. Čo sa deje?" pýtal sa skôr zo záujmu. Nebolo z jeho hlasu počuť výčitku. 

"Nevolal ti právnik?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

"Volal. Chcem to však počuť od teba." povedal nežne a pokojne. Zdvihla som sa a pomaly sa začala prechádzať po obývačke. Očami som sledovala fotografie, ktoré boli položené nad krbom. Uvidela som tam malé modrooké bábätko s kučeravými vlasmi, ako sa usmieva na mladú krásnu ženu. Predpokladala som, že je to Joel s mamou. Pohladila som ju. 

"Bol si úchvatné bábätko." usmiala som sa na fotografiu. Joel na druhej strane mlčal. Predpokladala som, že asi premýšľa, prečo som to povedala. 

"Lívia, kde si teraz?" spýtal sa so záujmom. Chvíľu som mlčala. 

"U tvojich starých rodičov." povedala som pokojne. Vydýchol si. 

"Tak to som rád. Dáš mi prosím ťa babičku?" spýtal sa láskavo. Ešte stále som nevedela, čo mu mám povedať a on na mňa vôbec netlačil. Prekvapovalo ma to. Jeho trpezlivosť sa však odzrkadľovala v každom smere. Prišla som do kuchyne a podala telefón Noemi. Na stole boli položené dve šálky a Noemi ma ponúkla, aby som si jednu vzala. Sadla som si za stôl a chytila šálku oboma rukami. Príjemne ma zohrievala. Noemi sa na mňa usmiala a potom odpovedala. 

"Áno vnúčik, počúvam ťa." jej hlas bol nežný a starostlivý. Nevedela som, čo hovorí Joel, sústredila som sa iba na to, ako Noemi odpovedá áno, neviem a v poriadku. Potom mi mobil opäť podala naspäť a odišla niekam na poschodie. 

"Moja princezná, teraz ma dobre počúvaj. Pozajtra v noci priletím späť. Medzitým zavolaj svojim rodičom, že ostávaš u mojich starkých. Nemusíš im hovoriť nič, ak nebudeš chcieť, pokiaľ sa neporozprávame. Všetko je v poriadku, čoskoro budem s tebou a všetko vyriešime. Nedovolím, aby ťa čokoľvek opantávalo strachom. Dobre?" jeho hlas bol rozvážny, plný starostlivosti, pochopenia a lásky. Zaplavila ma obrovská neha. Všetko akoby prestalo existovať a znel iba jeho hlas. 

"Ďakujem." povedala som nežne. 

"Milujem ťa. Ničoho sa neboj, všetko spoločne s Božou pomocou vyriešime. Už viem ako."

"A čo tvoj otec a veci okolo toho?" spýtala som sa sklamane. 

"Toho sa neobávaj. Čoskoro sa vidíme a všetko ti vysvetlím. Dobre?" 

"Dobre, drahý." povedala som rezignovane. 

"Teraz si oddýchni. Babička ti pripraví moju izbu." povedal veselo a v mojom vnútri začali poletovať motýle. 

"Dúfam, že som ti nespôsobila problémy." povedala som neisto. 

"Princezná, ty mi nikdy nespôsobuješ problémy. Pre mňa je radosť môcť s tebou riešiť to, čo do našich životov prichádza." povedal pokorne. 

"Ako to robíš?" spýtala som sa priamo. 

"Čo máš na mysli?" 

"Že si za každých okolností taký pokojný a vyrovnaný?" 

Nežne sa zasmial. 

"Možno to tak vyzerá, ale bál som sa, keď si mi nedvíhala telefón a keď mi povedal Peter, že si tak náhle odišla bez vysvetlenia." jeho hlas zjemnel. 

"Tak, ako dokážeš byť takto nad vecou?" počula som, ako si vzdychol. 

"Vieš, keď mamka zomrela a ja som sa dozvedel tie veci, zlomilo ma to. Myslel som si, že nebudem schopný už nikdy byť šťastný. A potom sa stalo niečo, čo mi zmenilo všetko, v čo som dúfal a veril, že je pravda. Vtedy mi Boh ukázal, že nikdy nič nie je definitívne. Posledné slovo tu má za každých okolností On. Ide len o to nenechať, aby strach vošiel do hĺbky tvojho srdca. Nechať, aby za každých okolností v tvojom srdci vládla Jeho láska. Lebo ona rozdáva pokoj, múdrosť a milosť." jeho hlas ma upokojoval. Slová, ktoré vyberal veľmi rozvážne, sa ma dotýkali až do útrob mojej duše. Cítila som, ako ma hĺbkovo zalieva to, o čom hovoril. Verila som každému jeho slovu. Až teraz mi došlo, ako ľahko som sa nechala vystrašiť.