Nepomenovaný - 126.časť

"Tak na tomto budem musieť ešte popracovať." pousmiala som sa. 

"Moja milovaná, ja na tom pracujem každý deň. To nie je definitívne rozhodnutie, ale proces. Môžu sa stať veci, ktoré ťa vykoľaja natoľko, že zabudneš ako požehnane si sa cítila včera. Pocity, ktoré nás ľudí veľakrát ovládajú, nemusia ukazovať pravdu. Tou Pravdou je vždy iba Ježiš." 

Moje srdce zahorelo. Jeho slová mali takú hĺbku, že ma zaplavovali úplne celú. 

"Ďakujem Bohu, že ťa mám. Milujem ťa a milujem tvoju dušu, ktorá horlí pre Ježiša." povedala som dojato. Bola som šťastná za to, ako nakoniec táto situácia dopadla. Nevedela som ako, ale verila som, že všetko bude v poriadku. 

"Milujem ťa, moja drahá." 

"Nechceš vedieť, čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa pokojne. Bola som pripravená povedať mu všetko. S ním som sa už viac ničoho nebála. 

"Vyhrážal sa ti Vilov otec?" povedal hrubým hlasom. 

"Ako to vieš?" prekvapene som zažmurkala. 

"Janko ťa videl vchádzať do kaviarne a videl aj toho muža. Vraj si bola úplne vystrašená a bledá, keď ťa videl s ním rozprávať. Chcel prísť za tebou, ale potom videl Petra, tak to nechal tak. Volal mi a keď mi podal  opis Vilovho otca, hneď som tušil, čo sa stalo. Mrzí ma, že si mu musela čeliť sama. Už sa to nestane. Kým neprídem, ostaneš v dome mojich starých rodičov, potom sa o všetko postarám. Dobre?" povedal starostlivým tónom v hlase. Ihneď ma zaplavila neha. 

"Dobre, drahý. Nemyslíš, že by nám v tom Lukáš dokázal pomôcť?" spýtala som sa opatrne. Joel chvíľu nereagoval. Predstavila som si, že si určite práve prehrabol vlasy a postavil sa. Trpezlivo som čakala na jeho odpoveď. 

"Zajtra ráno pricestuje môj právnik. Dohodnem sa s ním." povedal vážne. 

"Teším sa, keď ťa opäť uvidím." pousmiala som sa. 

"Aj ja, moja milovaná." jeho hlas tiež zjemnel a usmial sa. 

"Nežiarliš na Lukáša, však?" spýtala som sa opatrne. Veselo sa zasmial. 

"Moja princezná. Si nádherná žena a tým nemyslím iba z vonku, ale hlavne z vnútra. Nemám však potrebu vo svojom srdci živiť niečo také. Skôr mu nedôverujem a neviem, čo si mám o ňom myslieť. Predsa len, keď sa kamaráti s niekým takým ako je Vilo, to hovorí za všetko." povedal pokojne a musela som súhlasiť. 

"Máš pravdu. Nikdy som sa na neho nepozerala takto." 

"Preto si vzácna a výnimočná. Máš čisté srdce. Drahá, musím končiť. Mám tu ešte nejakú prácu. Hneď ako pricestujem sa ti ozvem." 

"Dobre, teším sa na teba." povedala som ticho. Zložil a ja som si vydýchla. Rozhodla som sa pomalými krokmi vyjsť hore po schodoch za Noemi. Keď som prišla na poschodie, viedla tade dlhá chodba, kde bolo viacero dverí. Jedna z nich bola otvorená a vychádzal odtiaľ jemný spev. Pristúpila som bližšie a videla, ako Noemi na posteľ dáva čistý uterák a osušku. Vošla som dnu. 

"Ďakujem veľmi pekne za tvoju starostlivosť." povedala som potichu. Noemi sa otočila a jej tvár sa celá rozžiarila. Posadila sa na posteľ a ukázala,aby som si prisadla k nej. Poslúchla som.