Nepomenovaný - 127.časť

"Je mi obrovskou radosťou, moja drahá. Ani nevieš, akú veľkú radosť mi to robí." povedala dojato. Nežne som ju pohladila po dlani. "Vieš, som šťastná za to, aká si. Veľmi mi pripomínaš moju dcérku, keď bola v tvojom veku. Je to pre mňa obrovský Boží dar, že si sem, do našej rodiny, prišla práve ty." povedala zlomene. Počúvala som zaujato. 

"Aká bola tvoja dcéra?" spýtala som sa a opäť pohladila jej dlaň. Zamyslela sa a dojato sa usmiala. 

"Bola nádherná. Nielen svojim zovňajškom, ale hlavne svojim srdcom. Milovala ľudí a hlavne deti. Vždy, keď s nejakým trávila čas, jej tvár žiarila. A deti ju milovali. Bola stvorená pre materstvo. Vieš, keď sa zoznámila s Leom, Joelovým otcom, boli sme prekvapení. Leo bol iný. V tom zmysle, aby si chápala, mal veľmi rád ženskú spoločnosť. Bola som prekvapená, že si Marry vybrala práve jeho." keď to dopovedala, ustarane si vydýchla. Chvíľu mlčala a ja som čakala. Videla som, že potrebuje čas. "Tvrdila mi, že Leo sa zmenil. Miluje ju a nikdy jej neublíži. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť a nechcela som zasahovať do ich vzťahu. Veľmi som sa za nich modlila. Keď sa vzali, boli skutočne šťastní. Začala som veriť tomu, že ju Leo naozaj urobí šťastnou. Potom otehotnela." opäť stíchla a zahľadela sa do okna. "Jej tehotenstvo bolo dosť náročné. Bývalo jej často zle a celé dni preležala. Leo bol zvyknutý chodiť do spoločnosti. Nudil sa s ňou doma. Marry sa na dieťatko veľmi tešila a bola ochotná pretrpieť čokoľvek. Raz, keď som vychádzala z obchodu, zazrela som Lea v spoločnosti inej mladej ženy. Veľmi ma to ranilo. Marry som to však nepovedala. Mala dosť starostí aj bez toho a keď sa narodil Joel, všetko sa upokojilo. Leo bol hrdý otec a miloval ich oboch. Staral sa o nich príkladne. Potom Marry otehotnela opäť." zmĺkla a vzdychla si. 

"Joel má súrodenca?" spýtala som sa prekvapene. Prikývla. Čakala som na pokračovanie. 

"Joel bol nádherné dieťa. Prinášal do našej rodiny obrovskú radosť. Leo sa hrdil svojim synom a tešil sa na ďalšie dieťa. Marry však ochorela. Dostala silnú chrípku a hneď nato obojstranný zápal pľúc. O dieťatko prišla." do tváre sa jej nahrnuli slzy. Veľmi som s ňou súcitila. Muselo byť ťažké o tom rozprávať, nieto to zažiť. Objala som ju a ona sa schúlila. Za okamih sa odtiahla, utrela si oči a pohladila ma po tvári. Nežne sa usmiala. 

"Joel o tom vie?" spýtala som sa so záujmom. Prikývla. 

"Áno. Povedala mu to tesne pred svojou nehodou. Akoby tušila, že je to potrebné. Po smrti dieťatka už Marry nemohla mať viac detí. Nastali vraj nejaké komplikácie,  tým, že bola ešte stále veľmi slabá. Pamätám si, že mi volali z nemocnice, aby sme sa pripravili na to najhoršie, lebo silno krvácala. Boh ma však vypočul a spravil zázrak. Dostala sa z toho, ale veľmi trpela zo straty dieťatka. Leo ju síce miloval, ale trpezlivosť nebola jeho silná stránka. Opäť sa dostal do starých koľají. Marry to možno tušila, ale nedávala to poznať. Chcela pre svojho syna kompletnú rodinu. Z Joela vyrástol dospelý muž. Miloval svoju mamu. To, čo do neho zasiala, jej vracal naspäť dvojnásobnou dávkou. Keď jej predstavil Miriam, veľmi sa z nich tešila. Vieš, moja drahá, Boh vie, prečo sa to všetko deje. Tá bolesť, smútok a beznádej utíchla. Predtým, než si vošla sem do izby, som mu ďakovala za to, že si vybral zrovna teba. Vždy, keď sa pozriem do tvojich očí, akoby som videla svoju dcérku. Viem, že je v bezpečí a že ju už nič nebolí a netrápi. Modlila som sa a odpoveď na moju modlitbu, si ty a tvoje srdce. Také vnímavé a láskavé. Nikdy nevieme, čím si nás Boh použije v životoch iných ľudí." povedala pokorne. Dojalo ma jej vyznanie a opäť som ju objala. 

"Moja Noemi, si tak nádherná žena, je mi cťou, že ťa môžem poznať. Ďakujem, že si so mnou zdieľala svoj príbeh." šepla som jej v náručí. Pohladila ma po vlasoch, mierne sa odtiahla a usmiala sa na mňa. 

"Pôjdem pripraviť večeru, onedlho sa vráti môj manžel. Budem rada, ak sa k nám pridáš. Ak chceš byť však radšej sama, pochopím to." 

"Nie, rada sa k vám pridám, len zatelefonujem svojim rodičom, aby sa o mňa nebáli." Noemi prikývla, podišla k dverám a zavrela ich. Vzala som mobil a vytočila ockove číslo. 

"Áno, dcérka?" povedal pokojným hlasom. 

"Ocko? Chcem ti oznámiť, že pár dní neprídem domov." 

"Prečo?" začudoval sa. 

"Dohodla som sa tak s Joelom, ostávam u jeho starých rodičov, o par dní priletí a chcem ho tu počkať." snažila som sa hovoriť čo najpokojnejšie. Nechcela som mamku ani ocka strašiť. 

"V poriadku, keď ste tak dohodnutí, je to v poriadku. Ľúbim ťa." povedal bezprostredne. 

"Aj ja teba a povedz mamke, že aj ju." 

"Princezná?" povedal náhle. 

"Áno?" 

"Je všetko v poriadku?"

"Samozrejme ocko, nemaj obavy. Odkáž mamke, že potom prídem a dohodneme všetko ohľadom svadby." usmiala som sa. Ocko súhlasil a potom sme sa rozlúčili. 

Položila som telefón na posteľ a postavila sa. Pomaly som začala kráčať po miestnosti. Izbu zdobila veľká posteľ, jedno veľké okno, obrovská skriňa a poličky s knihami a fotografiami. Na jednej z nich bol Joel s hnedovlasým mužom tmavšej pleti. Objímali sa a ich tváre žiarili úsmevom. Musela som sa usmiať tiež. Pomaly som rámik vzala do rúk. Palcom som jemne pohladila Joelovu tvár. Zrazu odtiaľ vypadol malý lístok. Prekvapene som rámik položila na svoje miesto a lístok zdvihla zo zeme. Bol zložený napoly. Keď som ho otvorila, spoznala som Joelove písmo. 

Deň, keď sa zastavil čas. Šťastný z toho, že môžem byť súčasťou Teba, Bože. Zároveň zlomený z toho, že moje srdce pociťuje bolesť zo straty ženy, ktorá ma zmenila.