Nepomenovaný - 128.časť

Zvierala som lístok v dlani a premýšľala. Kto je tá žena, ktorú spomína? Prekvapene som sa opäť zahľadela na jeho písmo. Letmo som pozrela na fotku. Zaplavila ma zvedavosť. Posadila som sa na posteľ. Hlavou mi vírili myšlienky. Je mi jasné, že Joel mal vo svojom živote viacero žien. Z tohto však vyznievalo niečo omnoho vážnejšie. Aspoň tak som si to myslela. Vrátila som lístok naspäť a hľadela na mobil, ktorý bol položený vedľa mňa. Mohla by som sa spýtať Joela, ale čo by to zmenilo. Moja láska k nemu presahovala každé zistenie. Nadýchla som sa a snažila sa viac k tomu nevracať. Otvorila som dvere a vyšla dole do jedálne, kde Noemi už chystala večeru. Cítila som jej nádhernú vôňu a posadila sa. 

"David tu nie je?" spýtala som sa so záujmom. 

"Nie, onedlho príde. Išiel k našim susedom. Sú to mladí ľudia, ktorí sa sem prisťahovali len prednedávnom. Majú jedno malé, krásne dievčatko. Nádherná rodina. Žiaľ, muž prišiel o prácu, tak sa David rozhodol pomôcť im. Pokiaľ Joel nepríde. Sľúbil, že ho zamestná na jednej zo svojich stavieb. Dovtedy sa im snažíme finančne vypomôcť. Sú veľmi vďační. Žena doma šije nádherné veci, ktoré sa snažím predávať vo svojom obchodíku." usmiala sa a pokračovala v miešaní šalátu. 

"Ste naozaj výnimočná rodina." opätovala som jej úsmev. 

"Ďakujem. Ako sa ti páči izba?" spýtala sa a položila šalát na stôl. Potom si sadla oproti mne. 

"Veľmi. Som rada, že môžem byť tam, kde cítiť Joela." vedela som, že Noemi môžem povedať všetko. Jej tvár znežnela. 

"Prial si to tak. Nič pred tebou neskrýva." 

"Môžem sa niečo spýtať?" prikývla a ja som sa odhodlala. Hoci som si povedala, že to nechám tak, moja zvedavosť ma prevalcovávala. 

"Tam hore som videla fotku s mužom tmavšej pleti. Nevieš, kto to je?" Noemi sa usmiala a chvíľu mlčala. 

"Určite myslíš Mikaela. Je to Joelov blízky priateľ z jeho ciest. Veľmi milý chlapec, láskavý a obetavý. Spoznali sa s Joelom v jeho ťažkých časoch. Bol na krátky čas ubytovaný u nás, keď sa Joel rozhodol vrátiť. Má takú úžasnú schopnosť, nazvala by som to Božím darom. Vie vypočuť človeka a poradiť tak, že sa to hlboko dotkne jeho srdca." povedala zamyslene. Mlčky som prikývla. 

"Ó, koľká radosť. Aká vzácna návšteva, " začula som Davida, ktorý práve vošiel, "keby som vedel, že si tu, ponáhľal by som sa." usmial sa a láskavo ma objal. 

"Dobrý večer, starký, prepáčte, že som prišla tak neohlásene." 

"Nemusíš sa ospravedlňovať, veď ty predsa tiež patríš do našej rodiny a bol by som rád, keby si mi začala tykať." usmial sa na mňa a ja som poďakovala. Potom sme sa všetci usadili a pokojne pokračovali v jedle. Dlhší čas mi trvalo, kým som si zvykla oslovovať ho tykaním. Bol však tak prívetivý, otcovský a láskavý, že to napokon išlo samo. Ich blízkosť bola príjemná a uvoľňujúca. Cítila som sa naozaj ako doma. Zhovárali sme sa bezprostredne a otvorene. David mi rozprával o svojich cestách, aj o tom, ako ho Noemi vždy rada sprevádzala. Túto poslednú sa rozhodla neísť, lebo ju nemal kto zastúpiť v jej obchode. Rozprával o Joelovi a vtipných situáciách, ktoré spolu zažili. Jeho rozprávanie bolo pútavé a zábavné. Bolo mi pri nich veľmi dobre. Noemi varila naozaj vynikajúco, ale koláče robila famózne. Obdivovala som jej schopnosti. Sľúbila mi, že mi na zopár obľúbených Joelových jedál prezradí recepty. Po pár hodinách príjemných rozhovorov som sa rozhodla ísť si oddýchnuť. 

Ráno som vstala do práce a dole na stole ma už čakali raňajky. Noemi bola veľmi starostlivá. Pozdravili sme sa a David sa ponúkol, že ma do práce zavezie autom. Dokonca sa ponúkol, že ma odvezie aj späť. Nechcela som, ale hovoril, že ho o to poprosil Joel. Môj starostlivý a milovaný. Nakoniec som súhlasila. Keď som vošla do knižnice, Anetka mi povedala, že ma tu už skoro ráno čakala návšteva. Je v kancelárii. Vraj naliehal, že je to dôležité, tak sa rozhodla ho vpustiť. Prekvapene som vošla do kancelárie. Pri stene stál Lukáš v obleku. Pozeral sa z okna a keď ma začul, ihneď sa otočil. Jeho orieškové oči sa usmiali a podal mi ruku. Prijala som ju.