Nepomenovaný - 130.časť

Čo robiť v tomto prípade, Bože? Všetko sa to valí, akoby ma to chcelo celú zničiť. Pokrútila som hlavou a bojovala proti myšlienkam, ktoré ma presviedčali o beznádeji. Zdvihla som sa zo stoličky a vošla na WC. Keď som otvorila dvere, rozsvietilo sa svetlo a ja som sa ocitla oproti veľkému zrkadlu. Uvidela som svoju tvár a hlboko som na seba uprela pohľad. Nedovolím, aby si vyhral. Viem proti komu bojujem a viem, o čo ti ide, hovorila som do ticha. Hlboko som sa nadýchla a zavrela oči. Predstavila som si Joela. Jeho objatie, ktorým má celú zahaľuje do pokoja. V predstavách som si spomenula na postavu Ježiša a pocity, ako som sa cítila pri Ňom. Zaplavil ma tichý hlas, ktorý mi pokojne šepkal:

Podriaďte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy, vnútorne rozpoltení, posväťte si srdcia!

Jakubov 4:7-8

Pomaly som otvorila oči a opäť sa na seba pozrela. Do srdca mi vošla istota. Nechcem sa už viac ničoho báť! Volala som v duchu. Tebe to prenechám, Pane. Viem, že Ty si najlepším Tvorcom všetkého. Začula som jemné klopanie na dvere. 

"Vstúp, Anetka." povedala som pokojne, opláchla si tvár a vošla naspäť do kancelárie. 

"Si v poriadku?" spýtala sa starostlivo. Prikývla som a usmiala sa na ňu. V rukách držala nejaké papiere. Podišla ku mne a podala mi ich. 

"Nechal ti ich tu Lukáš." povedala vážne. 

"Ďakujem. Chcem ťa poprosiť. Nepúšťaj ho už sem." povedala som rázne a vzala papiere do rúk. Zaujímalo ma, čo si na mňa ešte pripravil. 

"Stalo sa niečo medzi vami?" spýtala sa prekvapene. 

"Len mi ukázal svoju pravú tvár a vôbec nie je taká, ako som si myslela." povedala som priamo. Anetka prikývla pochopením. 

"Nechám ťa ešte. Môžeš dnes, ak chceš, pracovať tu. Máme tam nejaké žiadosti, môžeš ich nahodiť do počítača." povedala starostlivo. Poďakovala som jej, že bola ku mne taká chápavá. Zavrela dvere a ja som si sadla späť na stoličku. Položila som Lukášove dokumenty na stôl a chvíľu mlčala. V prvom momente sa mi do nich nechcelo pozerať. Bezmyšlienkovito som hľadela na počítač. Rozhodla som sa, že zamestnám svoju myseľ prácou. Otvorila som šuplík a vytiahla väčšiu hromádku žiadostí. Na vedľajšom stole bola kôpka vrátených kníh, ktoré bolo treba tiež nahodiť do počítača. Pracovala som automaticky a snažila sa sústrediť len na to.

Nastala obedňajšia prestávka. Nebola by som prestala pracovať, ale prišiel IT pracovník, aby nám aktualizoval systém a nahodil nové heslá. Vzala som papiere od Lukáša a skryla sa do zadnej časti knižnice. Položila som ich na stolík a postavila sa k oknu. Ihneď som veľmi chcela zavolať Joelovi. Vzala som mobil do ruky a pozerala na jeho číslo. Vedela som, že má veľa práce. Tak som telefón vypla a položila na stolík k papierom. Usadila som sa a skryla si tvár do dlaní. Vyrušilo ma vibrovanie mobilu. Do srdca mi vošlo vzrušenie. Bol to Joel. Úžasné načasovanie. 

"Ahoj, drahý." povedala som nežne. 

"Moja sladká princezná, mám desať minút čas. Potreboval som ťa počuť." povedal zamilovane. Usmiala som sa. 

"Vždy vieš ako prekvapiť, keď to najviac potrebujem." vydýchla som. 

"Áno? Si smutná?" spýtal sa so záujmom. 

"Neviem, ako to robíš." 

"Čo presne?" uškrnul sa. Predstavila som si jeho jamky na lícach a zaplavilo ma horko. 

"Myslela som, ako dokážeš tak dobre odhadnúť ľudí?" spýtala som sa so záujmom. 

"Nerozumiem." 

"Ide o Lukáša, mal si pravdu." povedala som sklamane. Chvíľu mlčal. Počula som, že sa postavil. 

"Hm. Lukáš bol za tebou?" spýtal sa vážne. 

"Prišiel mi dať návrh." povedala som znechutene. Opäť mlčal. "Mal pre mňa dokumenty, ktoré by použil na súde v náš prospech, ohľadom Vila a aj ohľadom tvojho otca." zlomil sa mi hlas a prehltla som hrču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila. 

"Na oplátku, že sa vzdáš mňa." dopovedal rázne. Zmätene som zažmurkala. Podišla som k oknu a zahľadela sa na hory, ktoré sa predo mnou vypínali. 

"Ako vieš?" 

"Dalo sa to čakať. Videl som mu v očiach jeho žiarlivosť a zášť voči mne. Zožiera ho to viac ako som si myslel." povedal sklamane, akoby ho to mrzelo. Akoby mu ho bolo ľúto. Užasla som. Vôbec sa nesprával útočne a nemal potrebu niečo si dokazovať. 

"Ty sa na neho nehneváš?" spýtala som sa prekvapene. 

"Čo si mu odpovedala?" spýtal sa pokojne. 

"Že sa nenechám vydierať ním, ani Vilovým otcom." povedala som rázne. Zasmial sa. 

"Smeješ sa?" spýtala som sa trochu podráždene. 

"Prepáč. Chcel by som tam byť a vidieť tvoj výraz, keď si mu to hovorila." povedal ospravedlňujúco. Zasmiala som sa tiež. 

"Myslím, že nechcel. Nespoznávala som samú seba." povedala som zmätene. 

"Milujem ťa." povedal vážne. Zachvela som sa, keď som začula jeho hlboký hlas. 

"Milujem ťa." 

"Aj napriek tomu cítim, že ťa niečo hlboko trápi." povedal nežne.