Nepomenovaný - 132.časť

Práca ubiehala rýchlo a ani som si neuvedomila, boli štyri hodiny. Anetka sa už chystala domov a ja som sa ešte zhovárala s mladými študentami, ktorí hľadali knihy pre svoje práce do školy. Keď som skončila, David ma už čakal v aute. Poďakovala som mu za jeho trpezlivosť a on ma s úsmevom ubezpečil, že mu čakanie vôbec nevadí. Naučil sa počas toho, keď na niečo alebo niekoho čaká, zhovárať s Bohom. Obdivne som sa na neho usmiala. Keď sme prišli domov, zaplavil ma pocit radosti. Ako keď sa dieťa teší na darček. Spýtala som sa Noemi, či jej Joel nevolal, kedy presne príde. Odpovedala mi, že nie. Chvíľu sme sa zhovárali a potom som sa rozhodla ísť hore. Noemi mi ešte podala misku s ovocím, keďže som nemala chuť na večeru. Usadila som sa v kresle a zadívala sa na Joelovu usmiatu tvár na fotke. V mysli som zablúdila do svojim spomienok. Vzala som si ovocie z misky a myšlienkami som sa dostala k nášmu prvému bozku. Usmiala som sa. Aké vzácne, že teraz sedím v jeho izbe. Pokrútila som si snubný prsteň na prste. A čoskoro sa stanem jeho ženou. Zrazu mi zazvonil telefón. Prekvapene som sa na neho zamračila. Bolo to neznáme číslo. Vzala som mobil do rúk a chvíľu naň pozerala mlčky, potom som zdvihla. 

"Prosím?" povedala som vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš." jeho hlas znel vážne. Mala som chuť okamžite mu zložiť. Niečo vnútri ma však prinútilo počúvať. 

"Čo ešte chceš?" spýtala som sa znechutene. 

"Dostala si papiere?" zmenil farbu hlasu. 

"Pýtala som sa, čo ešte chceš?" do môjho vnútra vchádzal hnev. 

"Stretnime sa, chcem sa dohodnúť. Nechcem sa s tebou hádať, ani sa hnevať." hlas mu znežnel. Odmlčala som sa a snažila sa upokojiť. 

"Nemám záujem sa s tebou viac zhovárať. Všetko dôležité už som si vypočula." povedala som neutrálne. Počula som jeho hlboký výdych. 

"Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Mohol by som sa ospravedlniť? Ty si nikdy žiadnu chybu neurobila?" povedal skľúčene. 

"Nikdy som sa nikomu nevyhrážala." precedila som pomedzi zuby. Hnev vo mne narastal. 

"Stretnime sa osobne a ja ti všetko vysvetlím. Čakám pred tvojim domom." znel zúfalo. Premýšľala som, či mu mám po tom všetkom dať ešte šancu a vypočuť si ho. Nezaslúžil si to, ale možno to nakoniec všetko oľutoval. Pokrútila som hlavou. 

"Nie som doma." povedala som ticho. 

"A kde si, som ochotný prísť za tebou." povedal horlivo. Do vnútra mi vošla istota. 

"Nie! Nemám už o stretnutie s tebou záujem. A poprosím ťa, aby si mi už viac nevolal." zložila som ihneď. Mala som to urobiť hneď nazačiatku, hnevala som sa na seba. Videla som, že mi o pár sekúnd volal opäť. Nedvíhala som. Napokon mi poslal smsku v znení: Prepáč. Vymazala som ju, odložila mobil na stolík a vypla si zvonenie. Začínalo sa stmievať a v dôsledku toho, že som ráno skoro vstávala, som začala pociťovať únavu. Rozhodla som sa na chvíľu vystrieť na posteli a chvíľu si poležať, aby som bola hore, keď by Joel prišiel až neskoro v noci. Nechcela som prvé stretnutie s ním prespať. Záplava emócií posledných dvoch dní však spôsobila, že som zaspala ihneď. 

Sedela som na čistinke. Keď som sa pozrela hore, cez obrovské stromy prebleskovalo horúce slnko. Pomaly som vložila svoje bosé nohy do zurčiacej bystrinky. Potôčik bol príjemne teplý. Bol to nádherný a oslobudzujúci pocit. Okolie napĺňalo ticho a upokojujúci zvuk šumiacej vody. Môže takto vyzerať raj?  Pomyslela som si. Nadýchla som sa zhlboka, oprela sa o lakte a privrela oči. Pocítila som jemný dotyk na svojej ruke. Chcela som otvoriť oči. 

"Neotváraj ich, prosím." začula som tichý šepot a pocítila známu vôňu. Počúvla som. "Si nádherná." bol to Joel. Jemne som sa usmiala. 

"Prečo nemôžem otvoriť oči?" spýtala som sa s hravým úsmevom. 

"Môžem sa na teba lepšie sústrediť. Keď otvoríš oči, strhávaš ma a ja mám chuť ťa pobozkať." obtrel ústa o moje ucho. Zachvela som sa. Srdce sa mi divoko rozbehlo do diaľav. Zhlboka som sa nadýchla. 

"Moja manželka." po týchto slovách som otvorila oči a uvidela obrúčky na našich prstoch, ktoré si Joel so mnou preplietol. 

Strhla som sa. Moje oči sa snažili privyknúť na jemnú tmu, ktorá zahaľovala izbu. Poobzerala som sa a všimla si tlejúce sviečky na poličkách okolo mňa a na nočnom stolíku. Zavanula ku mne príjemná vanilková vôňa. Keď som sa otočila doprava zbadala som tmavú postavu sediacu neďaleko mňa. Postavila sa a pomalými pohybmi tvár ku mne približovala. Keď na ňu dopadlo svetlo sviečky, otriaslo mnou vzrušenie. Pootvorila som pery a zrýchlil sa mi dych.

"Joel." zašepla som do ticha. Doboku sa usmial a na jednej časti líca sa mu zjavila jamka. Užasla som.