Nepomenovaný - 133.časť

"Si prekrásna, keď spíš a usmievaš sa zo sna." šepol mi do vlasov. Teplo mi vchádzalo do líc. Rýchlo som sa posadila a pozrela sa bližšie do jeho sýtomodrých očí. Ešte stále sa usmieval. Vystrela som dlaň a prstom nežne pohladila jeho jamku na líci. 

"Snívaš sa mi?" zmätene som sa pozerala na jeho pery, oči, jeho samotného. Široko sa usmial a zažiarila mu celá tvár. Neverila som vlastným očiam. 

"Chýbala si mi." povedal hlbokým hlasom. Približoval sa ku mne, až sme sa dotkli nosami. Jemne sa obtrel lícom o moje líce. Opäť som sa zachvela. Potom ma pomaly pobozkal naň. Sadol si blízko mňa, chytil moje dlane do svojich a skúmavo sa na mňa zahľadel. Prekvapene som nahla hlavu nabok. 

"Prečo sa na mňa takto pozeráš?" zahryzla som si do pery. Náhle svoju ruku položil na môj chrbát, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Horúcim, túžobným a naliehavým bozkom. Celé moje vnútro naplnili jemné kŕče túžby. Bozk si užíval a ja spolu s ním. Ani jednému z nás sa nechcelo odtiahnuť. Jemne ma hladil po vlasoch a vo mne to ešte viac umocnilo túžbu po ňom. Pomaly sa odtiahol a nežne mi pobozkal ešte spodnú peru. Zhlboka som sa nadýchla. Ucítila som jeho vôňu. Vážne zaťal svoju sánku a oči sklopil na moje ruky. Prstami ma pohladil po mojich. 

"Nevedel som sa dočkať tohto okamihu." zdvihol pohľad a hlboko sa na mňa zahľadel. 

"Ani ja." sklopila som zrak. Prstami mi chytil bradu a zdvihol moju tvár, aby ma mohol ďalej skúmať. Nebolo to nepríjemné. Skôr ma to napĺňalo ešte väčšou túžbou po ňom. Chvíľu na mňa hľadel a potom ma zovrel v náručí. Zamilovane ma pobozkal do vlasov. 

"Volalo ti nejaké neznáme číslo. Niekoľkokrát." povedal ticho, ešte stále v objatí. Nadýchla som sa a ešte hlbšie sa skryla v jeho náručí. Mlčala som. Iba som si užívala jeho vôňu a pocit bezpečia. On nenaliehal. 

"Lukáš." pošepla som a ucho si položila na jeho hruď. Jeho svaly sa napli. 

"Čo chce?" hrudník sa mu pomaly zdvihol. 

"Ospravedlniť sa." privrela som oči a užívala si zvuk jeho srdca. 

"Stretneme sa s ním." povedal rázne. 

"Prosím?" odtiahla som sa a zmätene na neho zamračila obočie. 

"Je to potrebné k tomu, aby všetko pochopil." povedal starostlivo. 

"Nemyslím si, že je to potrebné." odvrátila som pohľad od neho a bojovala sama so sebou. Prehrabol si vlasy a pobozkal ma na líce. Opäť som sa na neho pozrela. 

"Hneváš sa?" spýtal sa pokojne a pohladil ma palcom po vráske na mojom čele. Cítila som, že ma začína napĺňať pocit hnevu, keď som však pocítila jeho dotyk, nahradila ho neha. 

"Sama neviem, čo si mám myslieť." povedala som rezignovane. 

"Moja sladká princezná, ja som s tebou." nežne sa na mňa usmial a farba jeho očí sa zmenila. Usmiala som sa tiež. 

"Milujem ťa." hodila som sa do jeho objatia a položila si hlavu na jeho rameno. Veselo sa hral s pramienkom mojich vlasov. Do srdca mi vošiel pokoj. Musela som sa usmiať. 

"Ako to vyzerá s mojim otcom?" odtiahla som sa a on zvážnel. 

"Dobre." povedal jednoslovne a postavil sa. Zasvietil svetlo a pristúpil k oknu. Skúmavo som sa k nemu otočila. Z boku vyzerala jeho tvár ešte krajšie. Tvorilo sa mu na nej jemné strnisko. Vyzeral unavene, aj napriek tomu však z neho vyžarovali pokoj a vyrovnanosť. Mala som chuť pobozkať ho na jeho dokonale rezanú sánku. Po pár sekundách sa na mňa otočil a plné pery mu začali hrať v úsmeve. 

"Ako sa máš?" sadol si ku mne a pozrel na mňa priamo. Jeho otázka bola vyslovená s toľkým záujmom, až mi srdce začalo divoko biť. 

"Už výborne, keď si pri mne." hlboko sa nadýchol a jeho pohľad zjemnel. Potom si odkašľal a pošúchal si bradu. Tajomne sa usmial. Vo vnútri mi začali lietať moje známe motýle. 

"Taký obrovský vplyv má moja prítomnosť na tvoju náladu?" uškrnul sa. Snažila som sa skryť svoj úsmev a tvárila sa vážne. 

"Áno. Od začiatku." povedala som dôležito. 

"Dobre vedieť." priblížil sa bližšie a jemne mi pobozkal pery. Zachvela som sa a privrela oči. Bola to pravda, s ním som zabúdala na všetko. Počula som, ako sa opäť postavil. Otvorila som oči a pozerala, čo robí. Pristúpil k stolíku, kde mal položenú tašku. Vybral odtiaľ niekoľko papierov a potom si ku mne opäť sadol. Listoval v nich a sústredene očami skúmal ich obsah. Potom jeden z nich vybral a položil ho ku mne. 

"Tu je dôkaz o tom, že Filip, Lukášov otec, tvojho otca klamal." povedal vážne. Prekvapene som pozrela na obsah a opäť na Joela. Jeho pohľad potemnel. Nechápala som tým číslam. 

"Čo to presne znamená?" zmätene som sa na neho zahľadela. 

"To znamená, že Filip sa snažil potajme naliať peniaze z firmy na svoj súkromný účet a Vilo starší mu v tom pomáhal." hlas mal hlboký a prstom mi ukazoval účty, z ktorých sa transakcie vykonávali. 

"Lukáš o tom vedel?" spýtala som sa zhrozene. 

"Neviem. Preto chcem, aby sme sa s ním stretli." stisol sánku a prehrabol si vlasy. 

"Je to zamotanejšie, než som si myslela."