Nepomenovaný - 134.časť

"Vilo má veľký vplyv. Má za sebou rôznych ľudí. S Petrom a Mikaelom sa nám podarilo dostať k jeho náväznosti až do politických kruhov." prekvapene som zažmurkala, keď spomenul Mikaelovo meno. 

"S Mikaelom?" zopakovala som so zdvihnutým obočím. 

"Áno, je to môj blízky priateľ. Pracuje v zahraničí a má blízke kontakty s vplyvnými ľuďmi tam u nich. Aj vďaka nemu som sa dostal k týmto informáciám. Keď sa to dozvedel, ihneď za mnou priletel. Úžasný priateľ." jeho oči sa zablisli. Zamyslela som sa a mlčala. Svoj pohľad som uprela na fotku, ktorá mi už pár dní vŕtala v hlave. Joel si toho všimol a zahľadel sa mojim smerom. Mlčky ma pozoroval. Začal si veselo pískať príjemnú melódiu a ja som sa strhla. Keď som sa na neho pozrela, prekvapene na mňa zdvihol obočie. 

"Čo ťa trápi, moja milovaná?" skúmal moju tvár. Nervózne som sa pomrvila na mieste. 

"Keď som zdvihla tvoju fotku, vypadol odtiaľ malý lístok.." odmlčala som sa a zakašľala. Nevedela som ako správne formulovať otázku, aby to nevyznelo ako výsluch. 

"O žene, ktorá ma zmenila?" pobavene na mňa zdvihol ľavé obočie. Zamračila som na neho obočie. Jeho pery zvážneli. 

"Máš o mne nejaké pochybnosti?" spýtal sa skúmavo. 

"Nie! Chcela som len vedieť, kto tá žena v tvojom živote je?" spýtala som sa priamo. Postavil sa otočil sa mi chrbtom. Sklonil hlavu a zamyslel sa. Nervózne som si točila svoj snubný prsteň na prste a zahľadela sa naň. Nezbadala som, kedy si ku mne opäť prisadol. Chytil moju ruku a jeho oči znežneli. 

"Keď som sa zoznámil s Mikaelom, bol som úplne stratený. Pamätám si naše prvé stretnutie. Žiaril všade, kde sa objavil. Jeho bezprostrednosť a láskavosť sa ma veľmi dotýkali. Jeho služba Bohu bola obdivuhodná. Čokoľvek robil, snažil sa vždy oplývať spravodlivosťou, aj keď to pre neho nebolo vždy ľahké. To čomu veril, aj žil. Niekedy nemusel ani hovoriť a jeho okolie vedelo, ako Ježiš cez neho pôsobí. Duch v ňom ma usvedčoval, že môj doterajší život sa musí zmeniť. Priečil som sa tomu dosť dlhý čas. Až kým som sa nezoznámil s jeho mamou. Úžasná žena. Moje srdce sa roztápalo v jej spôsobe žitia. Bola tak jednoduchá a pritom vzácna. Milovala Boha každým svojim nádychom. Na to, čím všetkým si prešla, nestratila v sebe vôbec detskosť a dokázala sa tešiť z takých maličkostí, ako bol čerstvý chlieb alebo čistá voda. Celý svoj život obetovala tomu, aby jej syn, Mikael, študoval a mal sa lepšie ako ona. Dokonca, ani keď vážne ochorela nedávala na sebe poznať, že ju niečo trápi. Ešte aj vtedy dokázala počúvať bez toho, aby sa čo i len slovkom posťažovala. A ver, že jej choroba nemala ľahký priebeh." odmlčal sa a s nemým úsmevom sa zahľadel na fotku. "Na tejto fotke mala byť aj ona. Prosil som ju, nech sa k nám pridá. So žiarivým úsmevom podotkla, že túži po tom, aby som si ju uložil radšej do srdca, ako na fotku. Ešte teraz počujem jej láskavý hlas. Keď zomierala, poprosila Mikaela, aby nás nechal o samote. Všetka tá bolesť, zo smrti mojej mamy, sa mi vracala ako obrovský bič. Trýznilo ma to, že som jej nedokázal pomôcť. Ona na mňa s láskou pozrela a povedala, že je to v poriadku. Nesmiem si brať na seba viac ako unesiem. Držala ma za ruku a miesto toho, aby som utešoval ja ju, utešovala ona mňa. Vtedy som prvýkrát pocítil obrovské Božie pôsobenie. Jej tvár sa rozžiarila a ja som uvidel to skutočné. Ona sa smrti vôbec nebála. Tešila sa, kedy sa konečne stretne so svojím Spasiteľom a bude Mu môcť poďakovať za všetko, v čom jej pomáhal. Vtedy som dokázal odovzdať svoju bolesť zo smrti mojej mamy Bohu. Predtým som sa na to iba hral. Cítil som to nádherné odpustenie a aj ja som mohol z hĺbky srdca tiež odpustiť. Marianna zomrela s úsmevom na tvári. Boh mi dal možnosť, že sa moja rana vyliečila. Tým nechcem povedať, že ma strata mojej matky nebolí. To vôbec nie. Len, nádej, ktorú mi Boh daroval, ju dokázala zmeniť na niečo znesiteľnejšie a ľahšie. A ako bonus mi po určitom čase poslal teba." do očí mu vošli iskričky radosti a veselo sa usmial. S pootvorenými ústami som na neho obdivne hľadela. Nevedela som, čo k tomu povedať. V srdci sa mi odrazu vytvorilo nové miesto obdivu voči Bohu a Jeho pôsobeniu. Akoby sa mi moje vnútro rozrastalo do väčších rozmerov a rástlo tam niečo nové. Z očí mi pomaly tiekli slzy. 

"Ja.... To som nečakala. Boh je nádherný." povedala som zlomene a on sa usmial. 

"Áno, to je." povedal nežne a palcom mi zotieral každú slzu. Hodila som sa mu do náručia a on ma pevne objal. Zrýchlene som dýchala. Opatrne sa so mnou oprel o roh postele a potom ma jemne hladil po vlasoch. Mlčali sme dlhý čas. Napokon som zaspala.