Nepomenovaný - 135.časť

Ráno bolo iné ako predošlé. Viac som si začala uvedomovať svoj život. Akoby mi niekto otvoril oči a ja som sa mohla z hĺbky nadýchnuť. Dokonca aj moja modlitba k Bohu bola iná. Otvorenejšia, priamejšia, ľahšia. Ako keby som sa rozprávala s niekým, koho dobre poznám. Srdce som mala naplnené jasným pokojom. Nič ma nezväzovalo. Začula som jemné klopanie na dvere. 

"Áno?" povedala som do ticha. Dvere sa otvorili a uvidela som Joelovu veselú tvár. V rukách držal podnos s raňajkami. Usmiala som sa a on podišiel ku mne. Posadila som sa a on mi podnos položil na nohy. Potom ma pobozkal do vlasov. 

"Ďakujem." s láskou som sa na neho pozrela. Prisunul si kreslo vedľa mňa a posadil sa. Usmial sa na mňa. S chuťou som sa pustila do jedla. Joel vytiahol mobil a niečo doňho ťukal. Ovanula ma príjemná vôňa čaju. Ihneď som sa napila. Po chvíli mobil položil na stolík a pobavene sa na mňa pozrel. 

"Ako si sa vyspala?" 

"Výborne. Ani neviem, ako som zaspala. A ty?" odhryzla som si z obloženého toastu. 

"Mal som ešte nejaké pracovné povinnosti, ale som rád, že už môžem byť pri tebe." tvár mu znežnela. Uvidela som však únavu v jeho očiach. Odložila som podnos a chytila ho za ruku. Pritiahla som ho k sebe. Veselo si ku mne sadol. 

"Čo keby si na chvíľu odložil svoju prácu a oddýchol si?" otočil sa ku mne a skúmavo sa na mňa zahľadel. Odložil podnos s jedlom na zem a z hlboka sa nadýchol. Potom svoje telo zošuchol dole, bokom ku mne. Hlavu si položil do môjho lona. Prsty som si zaborila do jeho vlasov a nežne ho začala hladiť. Cítila som, ako sa jeho telo uvoľňuje. S láskou si ovinul ruky okolo môjho pásu a zaboril tvár do mňa. Zachvela som sa, ale neprestávala ho hladiť. Privrel oči a uvoľnila sa mu tvár. Hlboko sa nadýchol a vydýchol. Zaplavila ma obrovská neha. Nechala som, nech táto chvíľa prúdi hlboko až do mojej duše. Usmiala som sa, keď pootvoril ústa a tuho zaspal. Pozorovala som jeho rezanú tvár. Jeho ruky ako sa ovíjali okolo mňa a postupne sa uvoľňovali. Do srdca mi vošla ešte väčšia vďačnosť. Dá sa prežívať ešte väčšie šťastie? Ako to robíš, Bože, že aj napriek ťažkostiam, ktoré nám zahmlievajú horizonty, nás uchraňuješ a obdarovávaš nás týmto krásnym svitaním? Spýtala som sa v tichu. 

"Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá."  (Biblia-Matúš 6:33) 

Pokorne som privrela oči a nadýchla sa Joelovej vône. Pomaly som mu chytila ruku a odtiahla sa. Otočil svoje telo a hlavu si položil na vankúš. Na chvíľu pootvoril oči, nežne som ho pohladila po tvári. Usmial sa a opäť oči zavrel. Prikryla som ho a posadila sa na kreslo vedľa neho. Prvýkrát som ho videla takého bezbranného a vošlo mi do srdca ešte viac obdivu a lásky k nemu. Sledovala som ako pokojne sa mu zdvíha hrudník a ako mu pramienok vlasov padol do očí. Potichu som sa postavila a prstami som sa ho snažila vrátiť naspäť. Nevedela som od neho odtrhnúť pohľad. Natiahla som sa po šálke s čajom a slastne sa napila. Potom som do ruky vzala svoj mobil, aby som ho skontrolovala. Svietilo na ňom niekoľko zmeškaných hovorov od Lukáša a dva maily od mamy. Ihneď som jej odpísala. Stala sa z nej hotová svadobná plánovačka a mňa veľmi tešila jej radosť. Opäť som sa pozrela na Joela. Vyzeral ako dieťa, keď mu bez pohnutia, tvár žiarila spokojnosťou. Pripomenula som si jeho odhodlané slová o tom, že sa stretneme s Lukášom. Snažila som sa pochopiť to, čo on už dávno vedel. Pozrela som na Lukášove číslo a rýchlo naťukala smsku. 

Dobre, stretnem sa s tebou, dnes večer o 17.00 v kaviarni pri knižnici. 

Chvíľu som na tie slová mlčky hľadela. Premýšľala som. Opäť som pozrela na Joela a usmiala sa. Bol úplne pokojný. Stlačila som poslať. Odpoveď prišla o pár sekúnd na to. 

Ďakujem. 

Mobil som vrátila naspäť na stolík a opäť sa zahľadela na neho. Tento pohľad mi prinášal radosť a pokoj. Zrazu začal zvoniť jeho mobil. Strhol sa a prekvapene otvoril oči. Nahnevalo ma, že som zabudla vypnúť jeho zvonenia. Široko sa usmial, keď uvidel moju tvár. Pretrel si oči a natiahol sa po mobile. Úsmev mu okamžite zmizol z tváre. Nahradila ho vážnosť. 

"Jakub?" povedal zachrípnutým hlasom. 

Nepočula som, čo mu hovorí. Skúmala som Joelovu tvár. Črty tváre sa mu nemenili. Ostával neutrálny. Oči mal ešte stále stiahnuté únavou. Iba sa postavil a zahľadel sa do okna. Mlčky počúval. Potom sa z hlboka nadýchol a otočil sa ku mne. Videla som ako zaťal zuby a prehrabol si vlasy. 

"Jakub. Všetko už bolo povedané. Musíte sa ďalej posunúť sami. Nechcem vo vašom vzťahu vytvárať trojuholník. Budem sa ženiť." povedal vážne a zahľadel sa na zem. Opäť ticho. 

"Ako sa má po operácii?"

Opäť chvíľu ticho. Začal si trieť krk a unavene privrel oči. 

"To som rád. Už je to len na vás dvoch, nechcem do toho viac zasahovať. Odkáž jej to, aby pochopila, že ja nemám záujem." povedal priamo a rázne. 

"Ďakujem. Nech ti Ježiš pomáha, kamarát. Maj sa." odložil mobil vedľa môjho a posadil sa oproti mne. Mlčky sa usmial. 

"Celý čas ako som spal, si tu sedela?" spýtal sa hravo. Jemne som sa usmiala. V očiach sa mu objavili hravé iskričky. 

"Strážila som tvoje sny." povedala som pobavene. Na líci sa mu objavila moja obľúbená jamka. Rozbúšilo sa mi srdce. Podišiel ku mne a pobozkal ma do vlasov. 

"Ďakujem, spalo sa mi výborne." 

"Škoda, že ťa zobudil Jakub." povedala som podráždene. Zdvihol ľavé obočie a zahľadel sa na mňa. Mlčal. Nadýchla som sa a sklopila som oči. 

"Miriam sa chcela rozprávať. Už sa cíti lepšie, tak ma chcela vidieť. Neviem ako sa musí cítiť Jakub, ale mne je nepríjemne aj za neho." povedal sklamane. 

"A o čom sa chcela s tebou zhovárať?" spýtala som sa prekvapene. 

"Neviem a ani to nepotrebujem vedieť. Naposledy som jej povedal, že čo sa týka mňa a jej, už je všetko uzavreté. Musí to pochopiť aj ona." 

"A čo Jakub?" spýtala som sa so záujmom. 

"Je sklamaný. Obdivujem jeho lásku k nej. Veľmi mu žehnám, aby Boh otvoril Miriam oči a ona uvidela, ako veľmi ju miluje. Ale dosť už o tom. Verím, že Jakub to vyrieši aj bez mojej pomoci. Čo keby som ťa dnes pozval na večeru?" spýtal sa s pobaveným úsmevom. Zažmurkala som a odkašľala si. 

"Hm, dnes večer to nepôjde." povedala som strnulo. 

"Máš niečo dôležité?" stiahol obočie a skúmavo sa na mňa pozrel. 

"Máme, spoločne." povedala som potichu. 

"Na niečo som zabudol?" 

"Dohodla som na dnes večer stretnutie s Lukášom." 

"Aha." nadýchol sa a pošúchal si bradu. 

"Prepáč, že tak náhle a že som sa s tebou predtým nedohodla, ale bolo to spontánne rozhodnutie. Keby to neurobím teraz..." 

"Je to v poriadku, drahá, nemusíš sa ospravedlňovať. Bol som iba prekvapený, tvoje rozhodnutie je správne." pohladil ma pohľadom. 

"Ďakujem." usmiala som sa na neho. Priblížil sa ku mne a jeho oči sa zúžili. Pobozkal ma na líce. Potom si vzal svoj mobil.