Nepomenovaný - 136.časť

"Potrebujem zájsť ešte za Petrom. Nevadilo by ti, keby sme išli o niečo skôr? Naobedujeme sa tu u babičky a potom môžeme ísť." 

"Mohla by som sa ešte na chvíľu zastaviť doma? Chcem sa pozrieť na ocka a zistiť ako sa má." 

"Samozrejme. Nezabúdaj však, že tvoj otec nevie, že si sa to dozvedela. Povedal mi, že počas našich svadobných príprav ti nechce spôsobovať žiadne starosti." 

"Môj drahý ocko. Vždy sa ku mne správal tak láskavo." usmiala som sa pre seba. 

"A ako vlastne vyzerajú naše svadobné prípravy?" spýtal sa zvedavo. Široko sa usmial a vo vnútri sa mi vyrojili moje známe motýle. 

"Dobre, všetko už je takmer pripravené, chcela som sa s tebou o tom porozprávať. Bude dobré, aby sme spoločne obzreli sálu a dohodli sa na obrade. Neviem ako by si si ho predstavoval ty." moje oči zažiarili radosťou a nadšením. Jeho pohľad zjemnel a pohladil ma po líci a potom prešiel až ku krku. Zachvela som sa. 

"Chcem presne to, čo ty. Postačí, keď tam budeš ty a Boh nám bude svedkom pod holým nebom. Nič viac mi netreba." nadýchol sa a do jeho očí vošla túžba. Zahanbene som sklopila pohľad a on si preplietol svoje prsty s mojimi. "Ideme? Babička nás už istotne čaká." prikývla som a nasledovala ho. 

Keď sme dorazili k mojim rodičom, Joel povedal, že počká v aute. Sľúbila som, že sa nezdržím. Otvorila som dvere. V dome vládlo zvláštne ticho. Vošla som do obývačky a uvidela ocka ako sústredene hľadí do notebooku. Zazrela som na jeho tvári ustaranosť. 

"Ahoj oci." prekvapene sa strhol a rýchlo zaklapol obrazovku. Široko sa usmial a ihneď ma objal. 

"Dcérka, čo tu robíš?" pozrel mi do očí a veselo sa usmial. 

"Prišla som sa pozrieť, ako sa má môj milovaný ocko." pohladila som ho po líci. 

"Dobre, posaď sa. Dáš si niečo?" jeho hlas znel trošku neprirodzene. Posadila som sa na sedačku a on si sadol vedľa mňa. Skúmavo som sa na neho pozrela. 

"Oci?" 

"Áno, princezná?" 

"Ľúbim ťa, nech sa stane čokoľvek. Si ten najlepší ocko, akého som od Boha mohla dostať." povedala som priamo. Zablysli sa mu oči od dojatia. 

"Ďakujem, práve to som potreboval počuť." pohladil ma po ruke. 

"Mamka nie je doma?" 

"Nie, išla sa dohodnúť s kvetinárkou a zajednať  kvety, ktoré si poslala vo fotke." usmial sa. 

"Som jej veľmi vďačná za všetko, odkáž jej to prosím." Prikývol. 

"Liv?" 

"Áno?" 

"Ako to vyzerá s tvojim prípadom s Vilom? Joel mi spomínal, že sa ťa pokúšal vydierať Vilov otec, práve preto som súhlasil, aby si bývala u jeho starých rodičov." povedal starostlivo. 

"Všetko bude v poriadku oci, verím tomu. Boh vie, čo potrebujem skôr ako Ho o to poprosím." ticho som podotkla. Prikývol a zahľadel sa na notebook. 

"Iste." vydýchol si. 

"Je to tak aj v tvojom prípade. Viem to." povedala som s istotou. Prekvapene na mňa zdvihol obočie. "Budem už musieť ísť. Pôjdem si vziať nejaké veci do svojej izby a prezlečiem sa. Joel ma čaká vonku." 

"Prečo nešiel dnu?" spýtal sa ocko prekvapene. 

"Máme dôležité stretnutie." povedala som s úsmevom. Prikývol. 

Vybehla som hore, obliekla si čisté šaty a do väčšej tašky zobrala nejaké svoje osobné veci. Rozlúčila som sa s ockom a pribehla k Joelovmu autu. Joel vystúpil. Ocko stál vo dverách a usmieval sa na nás. Joel mu zdvihol ruku. Potom mi otvoril dvere a odišli sme do Petrovej kancelárie. 

Petrova kancelária bola svetlá a príjemná. Privítal nás s úsmevom a jeho sekretárka nám pripravila čaj. Sadli sme si a Peter vytiahol zložku. Chvíľu ju študoval a potom sa pozrel na Joela. 

"Tak ako to vyzerá?" spýtal sa Joel prvý. 

"Keď si mi o Lukášovi povedal prvýkrát, hneď mi bolo jeho priezvisko povedomé. Nevedel som si však spomenúť. V poslednej dobe mám toho nejak veľa a z hlavy sa mi potom vytláčajú takéto veci. Tak, aby som to ozrejmil. Keď Lukáš začínal advokátsku prax, stal sa mojim zverencom. Páčila sa mi na ňom jeho húževnatosť a zapálenosť pre spravodlivosť. Veľa som ho naučil a dokonca zopárkrát pomohol, keď urobil malé prešľapy. Ak si to bude pamätať, čo si myslím, že nie je možné zabudnúť, pripomeňte mu to." stíchol, vytiahol jeden papier a podal ho Joelovi do rúk. Joel ho chvíľu mlčky študoval a potom prikývol. 

"Ďakujem, máš to u mňa." usmial sa na neho Joel. Zmätene som sa na nich pozerala a mlčala. "A ako to vyzerá s Vilom?" spýtal sa Joel so zdvihnutým obočím. Peter si uvoľnil kravatu a priamo sa na mňa zahľadel. Striasla som sa z jeho pohľadu. Joel si preplietol prsty s mojimi. Trochu som sa upokojila. Bola som si vedomá, že naše posledné stretnutie s Petrom som trošku prepískla. Nadýchol sa a opäť niečo študoval. 

"Dnes bol posledný deň, aby som podal na súd Líviinu podpísanú výpoveď. Keďže som to nestihol, Vilo bude mať navrch. Sudca, ktorý bude zasadať v tomto prípade je veľmi prísny a dáva si záležať na tom, aby všetky termíny sedeli. Jediná možnosť, ktorá by nám pomohla by bola, keby Lívia osobne vypovedala na súde o celom jej vzťahu k Vilovi." celým telom mi prešli zimomriavky. Zdesene som na neho hľadela. Nedokázala som to vysloviť nahlas pred sebou, nieto, aby som o tom rozprávala pred cudzími ľuďmi. Pozrela som na Joela, hľadel na mňa pokojným a vnímavým pohľadom. Nedokázala som vysloviť jediné slovo. 

"To nie je možné." povedal rázne Joel a pohladil ma palcom po dlani. Peter si vzdychol. 

"Posledná možnosť, ktorú môžem z toho všetkého vyždímať, je, že predložím lekársku správu o jej zranení. Budem dúfať, že sa mi podarí vysúdiť zákaz priblíženia k nej." jeho hlas znel pre mňa chladno. Vedela som, že nemohol tušiť, čo všetko sa mi stalo. Aké hnusné pocity som zažívala vždy, keď som si spomenula na tie okamihy. Zahľadela som sa na Joelove prsty. Keby niet Ježiša a Jeho pôsobenia, nikdy by som nevyšla z domu. Nebola som pripravená o tom rozprávať. 

"Ak by sa podarilo zistiť, že sudca je napojený na Vilovho otca a keby sme mali dôkaz o tom, že Vilo starší vydieral Líviu, pomohlo by to?" spýtal sa Joel vážne. Jeho tvár bola rázna a bojovná. Nehodlal sa len tak ľahko vzdať. 

"Určite by to procesu pomohlo. Máte niečo také?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. 

"Verím, že čoskoro áno." povedal Joel sebaisto. Peter prikývol a podal mu ruku. Joel si vzal papier a poskladaný si ho vložil do saka. Keďže sa blížil čas stretnutia s Lukášom, rozlúčili sme sa a zamierili si to priamo do kaviarne.