Nepomenovaný - 137.časť

Keď Joel zaparkoval, poprosil ma, aby som dnu vošla sama, že zachvíľu príde za mnou. Vraj si potreboval ešte niečo rýchle vybaviť. Prikývla som a priamym krokom sa vybrala k dverám. Videla som, ako ma jeho pohľad sleduje, až kým som nevošla. Lukáš už sedel v rohu na sedačke. Bol otočený chrbtom a niečo si prehliadal na mobile. Nadýchla som sa a sebaisto k nemu pristúpila. 

"Ahoj." povedala som rázne. Ihneď vypol telefón a postavil sa. 

"Lívia, som rád, že si prišla." jeho pohľad bol pokornejší ako naposledy. Posadila som sa oproti nemu tak, aby som videla na dvere. Objednala som si pomarančový džús. Lukáš si odpil z kávy a odkašľal si. Oblizol si pery a v zápätí sklopil zrak. 

"Tak, čo si chcel?" spýtala som sa prvá. 

"Veľmi ma mrzí, ako som sa včera správal. Neviem, čo to do mňa vošlo. Asi to bol tlak z toho, že sa budeš vydávať a že by som ťa mohol definitívne stratiť." hovoril ticho a ospravedlňujúco. Vo mne to však vyvolalo ešte väčší hnev. 

"Lukáš, čo to rozprávaš? Ja som ti nikdy žiadnu nádej k tomu, že budeme spolu nedala." povedala som rázne. Prikývol. 

"Viem. Máš pravdu. Všetko ma to veľmi mrzí. Mohla by si mi prosím odpustiť?" jeho hlas znel kajúcne. Z hlboka som sa nadýchla a skúmavo naňho zúžila oči. 

"Hovoríš to úprimne?" 

"Samozrejme, nechcem, aby si sa na mňa hnevala." 

"A čo tie papiere, ktoré si mi ukazoval. O Joelovom otcovi a Vilovi staršom?" videla som ako znervóznel. Pošúchal si bradu a mlčal. Zazrela som Joela, ako stojí za ním. Lukáš jeho prítomnosť nevnímal, bol úplne stratený vo svojich myšlienkach 

"Zdravím ťa, Lukáš." ticho prerušil prvý Joel svojim hlbokým hlasom. Lukáš sa strhol a razovo sa otočil k Joelovi. Ten nečakal a prisadol si ku mne. S láskou si so mnou preplietol prsty. Lukáš sa zmätene pozeral raz na mňa a raz na neho. 

"Čo tu robíš?" spýtal sa zarazene. Joelova tvár zvážnela. 

"Prišiel som za svojou snúbenicou a rád by som sa s tebou porozprával." jeho hlas bol vyrovnaný a sebaistý. Lukášov pohľad vyzeral nervózne a nahnevane. 

"O čom?" Lukáš sucho preglgol. 

Prišla k nám čašníčka a milo sa na Joela usmiala. V jej očiach som zazrela žiarlivosť, keď zbadala naše prepletené prsty. Prekvapene som zdvihla obočie. Čašníčka ospravedlňujúco sklopila zrak a odišla. Po chvíli Joelovi priniesla čaj, čo si objednal. Viac sa k nám nevrátila. Opäť som sa začala sústrediť na Lukáša. Joel si pohodovo odpil z čaju a hravo sa na Lukáša usmial.

"O tebe a tvojom otcovi." zo saka vytiahol papiere, ktoré predtým ukazoval mne v súvislosti s tunelovaním ockovej firmy. Položil ich pred Lukáša. Lukáš na ne nechápavo hľadel. 

"Čo to je?" spýtal sa so zamračeným čelom. 

"Vedel si o tom?" spýtal sa Joel priamo. 

Lukáš mlčal a sústredene očami prehliadal obsah papierov. Popritom si pretieral nervózne šiju. 

"Tvoj otec dlhodobo finančne podvádzal Líviinho otca." Joelov hlas stíchol a čakal na Lukášovu reakciu. 

"Prosím?" zdesene sa na neho pozrel a zaťal zuby. 

"Chcem iba vedieť, či si o tom vedel?" zopakoval Joel stále pokojne. V Lukášovi to však začínalo vrieť. 

"Nie! Nemám s pracovnými záležitosťami svojho otca nič spoločné." povedal nahnevane. 

"A čo s Vilom a jeho otcom?" spýtal sa Joel neustále s pokojom. Lukáš ešte viac znervóznel a pohrával sa s papierikom vedľa jeho šálky. Prekvapene som pozerala raz na Joela a raz na Lukáša. Lukáš sklopil pohľad a neodpovedal. 

"Čím ťa vydieral, aby si mu pomáhal zakrývať jeho špinavé kšefty?" Joelov hlas sa stupňoval. Aj napriek tomu sa jeho tvár ani trochu nezmenila. Lukáš sa nervózne pomrvil na stoličke, jeho pohľad naznačoval, že sa cíti nepríjemne. 

"Pozri, ak nám pomôžeš, pomôžem aj ja tebe. Nemám proti tebe nič. Boh mi je svedkom, že som sem prišiel s dobrými úmyslami. Dokonca som ochotný odpustiť ti, že si vydieral moju budúcu manželku a bol si zapletený aj do toho ohľadom knižnice. Poznáš Petra?" vytiahol papier zo saka a podal ho Lukášovi. Lukáš sa na mňa ospravedlňujúco pozrel. Sklamane som sa na neho zahľadela. Kto v skutočnosti bol celý ten čas? Mlčal a prikývol hlavou. 

"Je ochotný ti tiež pomôcť. Len sa musíš postaviť na správnu stranu." naliehal Joel. Lukáš vzal druhý papier do svojich rúk a zmätene zažmurkal. V jeho výraze bolo zjavné, že nedokáže spracovať, odkiaľ to všetko Joel má. Takto si určite naše stretnutie nepredstavoval. Náhle si skryl tvár do dlaní.

"Mal som finančné problémy. Zaplietol som sa s nesprávnymi ľuďmi. Vilo mi pomohol, nevedel som, že to proti mne použije. Všetci tí úžerníci boli jeho ľudia. Chcel si ma poistiť iba ako advokáta. Nešlo mu o mňa. Môj otec sa na to iba mlčky prizeral a nič neurobil." jeho hlas sa zlomil a pozrel na Joela rezignovane. Zdesene som sa na neho pozrela. Čoho som to svedkom? Môj Bože, môžem ťa v niečom takom cítiť? Môže Tvoja sila zasiahnuť v takej zvrátenosti, kedy vlastný otec prahne po moci viac ako po pomoci vlastnému synovi? Prestávala som chápať ako je toto všetko možné. 

"Viem. Chcel som to počuť z tvojich úst. Čo chceš, aby som urobil a čo si ochotný pre to obetovať?" Joelove slová mali zaujímavý podtón. Prekvapene som sa na neho opäť zahľadela. Jeho sebaistota ma udivovala. 

"Skončil by som vo väzení, nemôžem vám pomôcť." povedal zlomene. 

"A dokážeš sa na seba pozrieť do zrkadla? Keď iba sedíš a prizeráš sa na to, koľko nespravodlivosti sa v tvojej blízkosti deje a dokonca si jej súčasťou? Nechal si sa úplne ovládať Vilom a zabudol si, aké bolo tvoje poslanie." 

"Kto si? Prišiel si ma súdiť? Nemôžeš vedieť ako sa cítim a čím všetkým som si musel prejsť!" nahnevane na neho zvýšil hlas. Joelov pohľad potemnel. 

"Nesnaž sa na mňa hodiť svoju slabosť. Zapríčinil si si to sám, svojimi nesprávnymi rozhodnutiami a honbou za peniazmi. Prečo si nepokračoval v tom, kde si začal ako asistent? Tebe sa páčilo pohybovať vo vysokých kruhoch. Musíš teraz za to niesť zodpovednosť. Nesúdim ťa, iba sa ti snažím nastaviť zrkadlo. Zblúdil si tam, kde to už ty sám nedokážeš zvládnuť. Viem o tebe viac ako si myslíš." Lukáš na neho zdesene pozrel. Pritiahol si kravatu a posadil sa rovno. 

"Tento rozhovor nikam nevedie. Neviem, o čo ti ide. Nemám záujem ťa už viac počúvať." vyštekol a postavil sa na odchod. 

"Sám si si vykopal jamu, do ktorej čoskoro spadneš, Lukáš. Mrzí ma to, aj za teba." povedal Joel pokojne. Srdce mi divoko bilo. Z každého slova, ktoré vyslovil. Cítila som z tohto rozhovoru niečo viac ako iba to, čo bolo povedané. Lukáš sa otočil, oči mu horeli nenávisťou. 

"Nebojím sa ničoho." povedal sebaisto, jeho oči však hovorili opak. Otočil sa a chystal sa na odchod. 

"Lukáš?" zaznel Joelov hlboký hlas. Lukáš sa strhol a pozrel na neho spytujúcim pohľadom. Joel vybral vizitku zo svojho saka a podal mu ju. "Ak by si si to náhodou rozmyslel, tu ma nájdeš." povedal vážnym hlasom. Lukáš sa na neho mlčky pozeral, potom si ju vzal a v tichosti odišiel. Keď sa dvere za ním zavreli, Joel sa zahľadel do okna. Vzdychol si. Potom sa otočil mojim smerom. 

"Drahý, si v poriadku?" spýtala som sa zmätene. Pohladil ma po tvári a unavene prikývol. 

"Bol to ťažký boj. Žiaľ, vybral si nesprávnu cestu." povedal smutne. 

"Nechápem. Môžeš mi to vysvetliť?" 

"Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach." (Biblia, Efezanom 6:12) jeho hlas znel odovzdane, akoby sa to týkalo niečoho, čo presahovalo mňa samotnú. 

"Lukáš je na strane toho, čo si povedal?" Joelova tvár vyzerala veľmi unavene. Mlčal. Na čele sa mu zjavila vráska. Nadýchol sa a odpil si z čaju. 

"Čo budeme teraz robiť? Čo bude s tvojím projektom, otcom a Vilom?" spýtala som sa potichu. 

"Veríš, že Ježiš dokáže zmeniť situáciu, ktorá je bezvýchodisková?" spýtal sa jemne. Hlboko v srdci som nachádzala  odpoveď. 

"Áno." povedala som jemne a pohladila ho po tvári.