Nepomenovaný - 140.časť

Po troch hodinách strávených v oblasti penzióna, nás Joel odviezol na miesto, kde som sa celý deň tešila. Do nášho domu. Za slnečného svetla bol ešte krajší ako keď som ho videla naposledy. Ihneď ako som vystúpila, som si všimla záhradu posiatu množstvom drobných, farebných kvetov. Keď som podišla trochu nabok, za domom zacínal malý lesík. Okolie zdobil krásne udržiavaný trávnik. Navodzoval dojem zeleného koberca a nútil ma k tomu, aby som sa po ňom prešla bosá. Pomalými krokmi som sa prechádzala okolo. Dom bol takmer celý presklený. V tejto chvíli zahalený drevenými roletami. Joel sa ku mne priblížil a malý ovládač nasmeroval k oknám. Rolety sa okamžite začali odostierať. S pootvorenými ústami som sledovala ako sa celý dom otvára. Nadšene som sa usmiala. 

"Keď si budeš chcieť pustiť kúsok prírody do domu, stačí stlačiť zelený gombík." hravo podotkol Joel. Rukou mi ukázal, aby som podišla k dverám. Ešte stále som nemohla uveriť vlastným očiam. 

"Kto sa tu o to stará?" spýtala som sa na záhradu. 

"Máme záhradníka, ktorý sem chodieva trikrát do týždňa. Neboj sa, je taký diskrétny, že si ho ani nevšimneš." povedal pobavene. Celé vnútro mi naplnilo vzrušenie. Joel otvoril dvere a spoločne sme vošli dnu. 

"Všetko je to tu dychberúce." povedala som nadšene a pomalými krokmi sa prechadzala. Joel ma nadšene chytil za ruku a viedol ma ešte bližšie k zadnej stene. Do rúk mi vložil malý ovládač a ukázal mi, aby som stlačila žltý gombík. Poslúchla som. Stena sa pomaly odsúvala a my sme sa ocitli v zadnej časti domu, kde bola nádherná terasa. Uvidela som krásnu drevenú lavičku a obrovské hojdacie vajíčko. Iba pár krokov ďalej som zazrela lesnú cestičku, ktorá sa strácala medzi stromami. Vydýchla som úžasom.

"Takto nejako vyzerá raj?" spýtala som sa nahlas. Joel sa zasmial a usadil sa na lavičke. Ja som ešte stále nemohla uveriť vlastným očiam a zvedavo si obzerala okolie nášho domu. Joelova tvár hrala veselým úsmevom. "A čo je tu?" spýtala som sa, keď som pristúpila na kraj terasy. 

"Vírivka. Keď budeš potrebovať vypnúť a zrelaxovať. Až uspíme naše deti." pobavene sa zasmial. Skúmavo som sa na neho pozrela a vrátila sa k nemu. 

"Koľko detí by si chcel?" spýtala som sa zvedavo. 

"Tucet." uškrnul sa a ja som sa rozkašľala. 

"Prosím?" vyvalila som na neho oči. 

"Je to veľký dom." povedal vážne a snažil sa skryť pobavenie. 

"Tak, ale dvanásť? Nestačili by tri?" povedala som šokovane. Chytil ma za ruky a pritiahol k sebe, aby som si k nemu sadla. 

"Podstatné je, že budeš pri mne ty." pošepol mi nežne do ucha. Usmiala som sa a oprela si hlavu o jeho rameno. Ochranársky ma objal. Z vrecka vybral iný ovládač a niečo na ňom nastavil. V okamihu sa po okolí rozoznela príjemná klavírna melódia. Nechápala som, kde to som a čo sa to deje, ale vďačnosť v mojom vnútri z toho všetkého, čo pre mňa Boh pripravil, narastala. 

"Môj milovaný, nemôžem stále pochopiť, čím som si toto všetko zaslúžila. Čím som si zaslúžila teba." povedala som do ticha. Joel sa nahol ku mne a pobozkal ma do vlasov. 

"Práve tým, aká si." 

"Ďakujem, za všetko." sledovala som ako sa slnko skrýva za oblaky. Stromy sa jemne pohojdávali v rytme melódie. Toto všetko a blízka prítomnosť Joela ma zaplavovali pokojom. Náhle sa Joel postavil a podal mi ruku. Neochotne som sa zamračila. 

"Zabudol som, v obývačke mám pre teba niekoľko katalógov. Chcem poznať tvoj názor, ako si predstavuješ, aby vyzeral náš domov." povedal láskavo. Podala som mu ruku a zvedavo kráčala za ním. Usadili sme sa na známej sedačke a spoločne si začali prezerať strany s nábytkom. Veselo sme sa smiali, doťahovali a užívali si spoločné chvíle. Ani neviem ako, zrazu sa začalo stmievať. Odrazu Joel opäť niečo nastavil a na strope sa rozsvietili drobné svetielka. Spomenula som si na večer, keď ma požiadal o ruku. Vnútro mi zaplavilo vzrušenie. Tváre sa nám priblížili a jeho pohľad potemnel. Hlboko sa nadýchol a zvážnel. Potom sa odvrátil a pošúchal si šiju. 

"Bude lepšie, keď ťa odveziem domov." zaznel jeho zachrípnutý hlas. 

"Naozaj?" spýtala som sa šeptom. Opäť sa ku mne priblížil. Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Na perách som pocítila jeho horúci dych. Privrel oči a jemne vydýchol. Potom otvoril oči, nežne sa na mňa pozrel a náhle sa postavil. Prešiel ku klavíru. Až teraz som si naplno uvedomila, že našu obývačku, neďaleko schodov, ktoré smerovali hore, zdobí biely klavír. Sadol si k nemu a sklonil hlavu. Otvoril ho a jemne prstami pohladil zopár kláves. Najskôr ich nežne stláčal a po chvíli v obrovskom zápale, začal hrať pre mňa neznámu, ale za to veľmi príjemnú melódiu. Postavila som sa a pomaly sa začala prechádzať okolo neho. Sledovala som, ako sa jeho telo uvoľňuje a privretými očami sleduje svoje prsty. Zaplavilo ma teplo. Jeho tvár žiarila a nemohla som od nej odtrhnúť pohľad. Neposlušné pramienky vlasov mu pomaly padali do očí. Jemu to však nevadilo. To ako sebavedomo stláčal klávesy vo mne vyvolávalo pocit obdivu. Mlčky som stála ďalej od neho, aby som ho nerušila. Náhle sa otočil ku mne a jeho modré oči sa vyjasnili. Topila som sa v nich a nedovoľovali mi, aby som odtiahla pohľad. Jeden kútik jeho pier sa pohol do hora. Trikrát sa mi zrýchlene rozbúšilo srdce. Toto mi nerob, povedala som v duchu.