Nepomenovaný - 141.časť

Premenlivé jarné počasie pomaly nahrádzali letné teplé dni. Boli dva týždne do Sarinej a Jankovej svadby, tak sme sa dohodli, že si spolu posedíme na terase. Objednali sme si letný ovocný drink a veselo si rozprávali očakávania zo svadby. Najmä my ženy, muži sa skôr rozprávali o práci. Až teraz som zistila, že Janko bol stážistom v Joelovej firme. Ešte stále som sa dozvedala nové veci o svojom budúcom manželovi. A každá nová informácia bola pre mňa buď prekvapujúca alebo ohromujúca. Najviac som však na ňom milovala to, ako hlboko zakorenený bol v Bohu. To ako ma naučil vnímať ticho. Pri ňom nikdy nebolo nepríjemné, skôr ma učilo trpezlivosti. Sara mi rozprávala nejakú príhodu zo svadobných príprav a ja som si uvedomila, že nepočúvam. Vychutnávala som si ten pocit ako sedí vedľa mňa, hladí ma prstami po mojich prstoch a zaujato počúva Janka. Musela som sa prinútiť sústrediť opäť na Saru. Mlčky sa na mňa usmievala a prikývla. Týmto gestom chápala, čo sa mi premieta hlavou. Opätovala som jej úsmev. Po pol hodine Sare zazvonil telefón. Volala jej mamka, že nevie, čo má robiť. Nejaká teta sa rozhodla, že nepríde na svadbu, lebo nevie aký svadobný dar má priniesť. To by však nebolo až také hrozné, keby k nej nepatrili ďalší desiati členovia rodiny. Pobavene sme sa na ňu usmievali. A ona sa uškrnula a veselo pokrútila hlavou. Pozrela na Janka a pokrčila plecami. Ten sa ospravedlnil, vzal Saru za ruku a spoločne odišli riešiť "závažný" problém. Joel im hravo zakýval a poprial im veľa pokoja. Potom sa otočil ku mne a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Aj my budeme také riešiť dva týždne pred svadbou?" spýtal sa pobaveným výrazom. 

"Nestraš," zasmiala som sa, "máme tú výhodu, že sme sa rozhodli pre malú svadbu. Som za to rada a teším sa na ňu." povedala som zasnene. Priblížil ku mne svoju tvár a jeho oči sa zaleskli. 

"Ja sa neviem dočkať toho, kedy svadba skončí." jeho hlas znel hlboko, až mi do vnútra prileteli moje známe motýle. Nežne ma pobozkal na líce. Placho som sklopila zrak. 

"Joel." zaznel ženský hlas, ktorý ma prinútil pozrieť sa hore. Nad nami sa vypínala krásna žena. Mala nádherné čipkované biele letné šaty. Čierne vlasy jej jemne viali od teplého vánku. Prekvapene som na ňu zažmurkala. Priblížila sa k Joelovi a pobozkala ho na líce. Letmo sa otočila ku mne a prezrela si ma od hlavy až po päty. Priateľsky som sa na ňu usmiala, ona však nereagovala a ihneď sa otočila naspäť k Joelovi. 

"Miriam." povedal Joel so zaťatou sánkou. Strhla som sa pri tom mene. Naplnil ma zvláštny pocit. 

"Je úžasné stretnúť ťa. Ako sa máš?" spýtala sa nadšene a naďalej sa snažila ignorovať ma. Joel sa z hlboka nadýchol a preplietol si so mnou opäť prsty. 

"Výborne. Moja budúca manželka ma robí neskutočne šťastným." povedal pokojne, akoby sa rozprával o počasí. Videla som, že ju trhlo a zabodla do mňa žiarlivý pohľad. Prekvapene som zdvihla obočie. 

"Takže Jakub hovoril pravdu?" spýtala sa ticho. 

"Ako sa má Jakub?" snažil sa zmeniť tému Joel. 

"Neviem, nie sme spolu. Nehodili sme sa k sebe." povedala neutrálne. Joelovo čelo sa zamračilo. 

"Miloval ťa. Mrzí ma, že si mu nedala šancu." Miriam vzala stoličku a prisunula si ju k nám. Naklonila sa k Joelovi a naďalej sa tvárila, akoby som tam nebola. 

"Nedokázala som to. Uvedomila som si, že mi ťa nikto nedokáže nahradiť." jej hlas znel zúfalo. Začala som sa cítiť nepríjemne, aj za ňu. Joel sa na ňu priamo pozrel. Sálal z neho pokoj. 

"Miriam, neži už prosím ťa v minulosti. Inak nebudeš nikdy môcť pocítiť Božiu prítomnosť." 

"Veľmi si sa zmenil." povedala pohŕdavo. Joel sa usmial. Veselo a bez hnevu. 

"A tak je to dobre, pretože by som nikdy nepochopil, kto vlastne som. To, čo sa stalo bolo potrebné k tomu, aby sa mi otvorili oči. Inak by som bol stále stratený." jeho hlas znel vyrovnane. Presne vedel, čo a ako treba vysloviť, aby to bolo zasiate správne. Do srdca mi vošiel ešte väčší obdiv k nemu. Žasla som ako nechával Boha pracovať v sebe, aby cez neho prúdil v každej situácii. 

"Odchádzam do zahraničia. Už ma tu nič nedrží." povedala sklamane. 

"Žehnám ti všetko len to najlepšie. Hlavne, aby si našla pokoj v Ježišovi." 

"Aj ja ti prajem, nech si naďalej taký šťastný." pozrela na mňa a usmiala sa. Jej úsmev mi však veľmi úprimný neprišiel. Razovo sa zdvihla a tak ako prišla, aj odišla. Zmätene som sa za ňou pozerala ako mizne za rohom. Keď som sa otočila na Joelovu stranu, jeho pohľad bol upretý na mňa. V tvári mal uvoľnený výraz. Ani náznakom som na ňom neuzrela nepríjemné pocity. 

"To bolo zvláštne." povedala som ticho. Mlčal. Stále sa na mňa pozeral tým skúmavým, hypnotizujúcim pohľadom. Cítila som, ako sa mi do líc hromadí teplo. Nahol sa ku mne a perami sa jemne dotkol môjho krku. Na okamih sa mi zastavil dych. Zahanbene som sa pozerala okolo, či sa niekto nepozerá. 

"Si úžasná." šepol mi do ucha. Rozbúchalo sa mi srdce. Cítila som vzrušenie z jeho hlasu. Potom sa odtiahol a pokojne si odpil zo svojho drinku. 

"Dáš si ešte niečo?" spýtal sa priamo. K rozhovoru o Miriam sme sa už viac nevracali a  tak to bolo správne.