Nepomenovaný - 142.časť

Nastal Sarin deň. Nevedela som sa dočkať, kedy ju uvidím v bielych šatách. Ako hlavná svedkyňa som jej sľúbila, že prídem hneď ako sa pripravím. S Joelom sme sa dohodli, že sa stretneme na mieste, keďže Janko chcel, aby bol s ním. Rozopla som obal na svojich šatách. Boli sýto červenej farby, posiate drobnými trblietkami. Ihneď ako som ich v salóne uvidela sa mi zapáčili. Vlasy som si natočila a sponou prichytila na jednu stranu. Tvár som skrášlila jemným make-upom. Lodičky som si vzala do prstov a obula si pohodlné topánky bez opätku. Ocko sa ponúkol, že ma k Sare odvezie. Ich svadba sa odohrávala v Sarinom rodisku, necelé dve hodiny cesty od nás. Rodičovský dom bol obrovský a pobehovalo v ňom množstvo detí. Na dvore sa zase tvorili skupinky ľudí. Chvíľu som sa cítila stratená, ale ihneď ako ma Sara uvidela, chytila ma za ruku a vtiahla do svojej izby. Bola útulná, naplnená príjemnou melódiou a vôňou. Na skrinke viseli jej svadobné šaty a na stoličke sedel fotograf. Sústredil sa na foťák. 

"Za chvíľu to všetko začne, prosím, buď stále pri mne." povedala jemne nervózne. Usmiala som sa na ňu a pohladil ju po chrbte. 

"Všetko bude úžasné, neboj sa. Najdôležitejší ste ty a Janko. Ostatné sú nepodstatné veci." povedala som pokojne a započula som ako mi v kabelke zapípala sms-ka. 

"Áno, máš pravdu, ale keď moja mamka je tak nervózna a trošku sa to lepí aj na mňa." uškrnula sa, ale okamžite sa jej výraz zmenil, keď dnu vošla žena s kozmetickým kufríkom. 

"A teraz si to užívaj, bude z teba princezná." stihla som jej pošepnúť, aby sa uvoľnila. Sadla si do kresla a veselo sa na mňa usmiala. Potom to už všetko išlo rýchlo. Fotograf behal kade-tade a fotil ju z každej strany, vizážistka ju upravila tak, aby sa cítila sama sebou a zároveň zvýraznila jej prednosti. A nakoniec som jej pomohla obliecť si svadobné šaty. Vyzerala naozaj ako princezná. Fotograf nám na záver spravil jednu spoločnú fotku. Keď bola Sara so sebou spokojná, zišla dole, aby postupne privítala všetkých hostí. Obdivovala som jej uvoľnenosť a bezprostrednosť ako ku každému pristupovala. Začínala som sa v takom hluku cítiť trochu stratená. Tak som sa rozhodla vojsť na toaletu, aby som mohla byť na okamih sama. Spomenula som si na svoj mobil. Na displeji svietila smska od Joela. 

Som uväznený v tvojej sladkosti. Aká si krásna, aká ľúbezná, láska moja.

To ako dokázal prekvapiť vždy, keď som to najmenej čakala ma udivovalo. Predstavila som si jeho horúci pohľad a okamžite sa mi vnútro zaplavilo mojimi známymi motýľmi. Zrazu som vonku začula hudbu a trúbenie áut. Bolo isté, že prichádza ženích. Pozrela som sa do zrkadla a uvidela ako mi do líc nabehla červeň. Usmiala som sa. Ešte aj na diaľku ma dokáže zaplaviť sebou samým. V mysli som mala už iba jeho a na nič viac som sa nedokázala sústrediť. Nadýchla som sa a vyšla von. Pomaly sa hostia presúvali na spodné poschodie. Nechala som, nech sa dav rozplynie a potom som zišla dole aj ja. Bola som vzadu a takmer nič som nevidela. Krútila som sa dookola a snažila sa v dave rozpoznať Joelovu tvár. Bezúspešne. Pocítila som úzkosť. Zrazu sa nejaké ruky ovinuli okolo mňa. Strhla som sa a náhle sa otočila. Naše tváre sa ocitli v tesnej blízkosti. Joelov magický pohľad ma úplne spaľoval. Akoby sme sa medzi tým obrovským množstvom ľudí, ocitli iba my dvaja sami. Nahol sa ku mne a opantala ma jeho vôňa. Privrela som oči a zacítila jemný dotyk jeho pier pri svojom uchu. Striasla som sa. 

"Si nádherná." šepol potichu, iba pre mňa. Cítila som ako sa mi do líc vlieva teplo. Odtiahol sa, aby sa na mňa pozrel a kútik jeho úst sa pohol do úsmevu. Musela som z hlboka dýchať, aby som nestratila pevnú pôdu pod nohami. Preplietol si so mnou prsty a odtiahol ma von, preč od davu hostí. S radosťou som ho nasledovala. Prišli sme až k jeho autu. Otvoril mi dvere a ja som sa posadila. Rýchlo nasadol na svoje miesto a otočil sa ku mne. Jeho pohľad horel. Zbesilo mi z toho búšilo srdce. Bola som úplne stratená v ňom samotnom. 

"Nemohli by sme odtiaľto utiecť?" spýtal sa hlbokým hlasom. Zachvela som sa. Musela som si odkašľať. V hrdle sa mi urobilo náhle sucho. 

"Myslím, že nie. Obaja sme hlavní svedkovia." povedala som placho. Smutne zdvihol obočie a ešte bližšie sa ku mne naklonil. Takmer som cítila jeho pery. 

"Škoda." vyslovil sklamane a potom ma letmo pobozkal. Takmer som nedýchala. 

Zrazu všetci hostia nastupovali do áut. Okolo nás prešlo hlavné svadobné auto. 

"Bude dobré, keď asi pôjdeme tiež." povedal pokojne a naštartoval. Prekvapene som sa pozerala, ako rýchlo sa jeho tvár dokázala zmeniť. Užasnuto som na neho celú cestu hľadela. Občas mu cukalo kútikmi od pobavenia. Nepozrel však mojim smerom. Iba mi chytil ruku a celú cestu ju nežne hladil. Moje vnútro sa postupne s jeho dotykom napĺňalo ešte väčšou láskou k nemu.