Nepomenovaný - 146.časť

Zostávalo pár dní do našej svadby. Joel mi poslal sms správu, že sa chystá na letisko za Mikaelom. Dnes večer sme sa mali stretnúť. Hovoril o ňom s takým nadšením, že som začínala pociťovať jemný stres, či na neho v dobrom zapôsobím. Anetka mi nechala týchto pár dní dovolenku, aby som sa mohla sústrediť na svadobné prípravy. Mala som však okolo seba toľko úžasných ľudí, že som sa takmer o nič nemusela starať. Mamka, Sara a Nataly boli úžasná trojka. Navrhla som im, že by mohli robiť svadobné plánovačky. Všetko im išlo od ruky. 

Večer prišiel Joel pre mňa a odviezol ma do Mikaelovho prenajatého domčeka. Po ceste mi ozrejmil, že sa na dlhší čas zdrží. Tvár mu žiarila toľkou radosťou, akoby rozprával o bratovi, ktorého roky nevidel. Tešilo ma, vidieť ho šťastného. Vystúpili sme a Joel ma vzal za ruku. Pristúpil k domu a otvoril dvere. Bola som prekvapená, že vôbec nezaklopal ani nezazvonil a Mikael mal bez obáv otvorené dvere. Vnútri to vyzeralo veľmi skromne. Joel na mňa letmo pozrel a široko sa usmial. 

"Skúšal som, či to má stále tak ako za starých čias." na líci mu pohrávali jamky a ja som od neho nevedela odtrhnúť oči. 

"Hneď prídem, prosím, usaďte sa." zaznel príjemný hlas z kuchyne. 

Obaja sme si sadli. Na stole už bolo nachystané občerstvenie. Aký láskavý človek. Prejde takú dlhú cestu a ešte má chuť a čas nás obslúžiť, vošlo mi do srdca. Po pár minútach vyšiel z kuchyne vysoký mladý muž, s dlhšými tmavými vlasmi. Jeho pohľad bol hlboký. Joel vstal a veselo sa objali. Mikael položil obloženú misu na stôl a pristúpil ku mne. Tmavohnedé oči mu svietili pokojom. Veselo sa usmial a priateľsky mi podal ruku. 

"Rád ťa spoznávam, Lívia, veľa som o tebe počul. Konečne ťa môžem spoznať aj osobne." povedal milo. Prijala som jeho ruku a usmiala sa na neho. 

"To aj ja o tebe." otočila som sa k Joelovi a jeho oči žiarili obdivom. 

"Môžem vám niečo ponúknuť na pitie?" spýtal sa s ľahkosťou. Podal nám vodu. Keď som sa napila zaplavila ma zvláštna sladkasto osviežujúca chuť. 

"Tvoja špecialita, však?" povedal pobavene Joel. 

"Mamina." opravil ho Mikael. Priateľsky sa na seba usmiali.

"Aká bola cesta?" snažila som sa do rozhovoru zapojiť. Joel ma pohladil prstom po chrbte ruky. Jeho dotyk ma upokojil. Vydýchla som si a opäť sa z chuti napila. Mikael sa otočil mojim smerom a pokojne sa usmial. 

"Skvelá. Mal som tankodrom v cene." s ľahkosťou sa zasmial a do jeho tváre vošlo zvláštne teplo. Začala som sa pri ňom cítiť príjemne. 

"Vždy som sa lietania desila." povedala som otvorene. Otočila som svoj pohľad k Joelovi a ten sa ku mne bližšie prisunil. Potom ma pobozkal do vlasov. 

"Ani u mňa to nepatrí k príjemnej činnosti, ale pri mojej práci je to dôležité." 

"A čo presne robíš?" spýtala som sa zvedavo. Chvíľu sa odmlčal a pozrel na Joela. Usmiali sa na seba. Akoby si navzájom chceli niečo povedať. Prekvapene som zdvihla obočie. Joel si vzal pohár a odpil si z vody. "Je to tajné?" spýtala som sa zvedavo. Všetci sme sa začali naraz smiať. 

"Nie, vôbec to nie je tajné. Joel ti o mojej práci nič nehovoril?" spýtal sa pokojne. Pokrútila som hlavou. "Pracujem ako vyšetrovateľ." povedal vážne. 

Pozrela som na Joela a ten nevinne zdvihol obočie. Prekvapene som zažmurkala. 

"Takže dôvod, prečo si sem prišiel nie je len naša svadba?" spýtala som sa horlivo. Mikael sa s ľahkosťou usmial a odpil si zo šálky, ktorú mal pred sebou. V očiach mu hralo zvláštne tajomno. Pochopila som, že sa asi viac nedozviem. "A prečo si sa rozhodol práve pre túto prácu?" do srdca mi vošla obrovská zvedavosť. 

"Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení." (Biblia, Matúš 5:6) povedal odovzdane. Z jeho postoja bolo jasné, že presne vedel, čo tým myslí. 

"Vieš, v čom je Mikael výnimočný? Hoci je na vysokom poste a mohol by mať veľa peňazí, žije si skromne a nemá žiadne maniere. Lieta obyčajnou triedou. A peniaze pre neho nemajú absolútne žiadnu cenu. Mám sa od neho ešte veľa čo učiť." povedal Joel zamyslene a Mikael sklopil zrak. 

"Veľmi ma nadhodnocuješ, braček. Vieš, že mám slabosť na hudobné nástroje. A ako to povedal apoštol Pavol: "Ježiš Kristus prišiel na svet spasiť hriešnikov. Ja som prvý z nich." (Biblia, 1Tim 1:15)

"A ešte k tomu je aj skromný." usmial sa Joel a Mikaelov kútik sa pohol k úsmevu. 

"A ako ste sa s Joelom spoznali?" pozerala som raz na jedného a potom na druhého. Joel ho pohľadom vyzval, aby začal on. 

"Bolo to v Brazílii. V jednej chudobnej osade. Žil som tam aj s mamkou. Keď som doštudoval, vrátil som sa, lebo som chcel vybudovať nemocnicu. Joel tam prišiel s rovnakými úmyslami. S jeho znalosťami architekta, sme to mohli s Božou pomocou zrealizovať. Stretli sme sa však pri vybavovaní s obrovskou korupciou. Neverila by si, ako ľudia na vyšších postoch premýšľajú, čo sa týka chudoby. Bolelo ma pozerať sa na to ako trpia nevinní. Chcel som niečo zmeniť. A tento muž bol pri mne počas celej doby ako som sa o to usiloval. Pomohol mi uskutočniť môj sen." povedal a vďačne sa pozeral na Joela. Udivene som opäť pozerala raz na neho a raz na Joela. Spomenula som si, ako mi o Mikaelovi rozprával Joel. Obdivovala som, že navzájom o sebe hovorili s toľkou úctou. 

"A podarilo sa vám potom tú nemocnicu postaviť?" spýtala som sa zvedavo. Bokom som pozrela na Joela. Zazrela som mu v očiach bolesť. 

"Áno, po mamkinej smrti." povedal Mikael vyrovnane. Do srdca ma pichol smútok. 

"Och, to ma mrzí." 

"Nemusí ťa. Mamka sa tešila na svojho Spasiteľa. A bola by šťastná za to, čo sa nám s Joelom podarilo." do Mikaelových očí vošla istota. Aj Joel sa na neho usmial. 

"A čo sa stalo potom ako sa vám nemocnicu podarilo vybudovať?" keď som sa na oboch pozrela, uvidela som v ich očiach podobnú iskru. Akoby boli naozaj bratia a kráčali rovnakou cestou. Ich Zdroj bol rovnaký. Tentokrát zaznel Joelov hlas. 

"Rozlúčili sme sa. Ja som sa vrátil sem a on odišiel do zahraničia. Boli sme v občasnom kontakte, ale náš spôsob života a pracovné nasadenie nás sčasti rozdelili. Až pred pár mesiacmi sa mi Mikael ozval, pretože zazrel moje meno v jednom svojom spise." odmlčal sa a pozrel na mňa. 

"V spise o Vilovi?" spýtala som sa so zdvihnutým pohľadom. Obaja prikývli. 

"Veľmi zaujímavé." nadchla som sa. 

"Dúfam, že sa tu zdržíš dostatočne dlho." pousmiala som sa na Mikaela. Ten sa pozrel hlbokým tmavým pohľadom na Joela, potom svoju hlavu otočil do boku. Zazrela som niečo, čomu som nerozumela. Pocítila som zvláštny pocit, akoby vedeli niečo, čo mi nechcú povedať. Aj Joelov pohľad sa zmenil, keď som sa na neho pozrela. Ihneď sa však nádherne usmial a ja som na svoj zvláštny pocit okamžite zabudla. 

"Vieš si to predstaviť, braček, že už o týždeň sa stanem manželom tejto nádhernej ženy?" povedal s nadšením. Pritiahol svoju tvár ku mne a pobozkal ma do vlasov. Mikael sa na nás obdivne usmial. 

"Vždy, keď si hovoril o tom, že sa nikdy neoženíš, som si to akosi u teba nevedel predstaviť." usmial sa pobavene a do očí mu vošla zvláštna iskra. 

"Vtedy som tomu naozaj veril, že je to tak. Mohol som tušiť, že mi Boh tak nádherne zlomí srdce?" usmial sa, keď sa ku mne otočil. Jeho oči horeli láskou. Privinula som sa k jeho hrudi a radostne privrela oči. 

Náš rozhovor sa ďalej odvíjal veľmi príjemne. V srdci som cítila, že títo dvaja muži sú pre mňa zhmotneným zázrakom o tom, že Ježiš je živý a činný v ľudských životoch aj v tejto dobe.

Týždeň ubehol veľmi rýchlo a večer pred našou svadbou mi prišla smska od Joela. Nemo som na ňu hľadela a šťastne sa usmievala. 

Spím, ale moje srdce bdie. Zachvelo sa a mlčky čaká, kedy sa stretne s tvojim a stanú sa jedno. Milujem dotyk tvojich očí, keď nesmelo čakajú, čo sa stane. Zajtra sa môj sen stane skutočnosťou.

Z hlboka som sa nadýchla a užasnuto hľadela na jeho slová. Čím som si, Bože, zaslúžila jeho? V tichu som poďakovala. Potom som rýchlo vyťukala odpoveď. 

Neviem sa dočkať okamihu, keď ti poviem svoje áno!

Zaspala som s úsmevom na perách.