Nepomenovaný - 147.časť

Ráno bolo nádherné. Nielen tým, že mi celé vnútro horelo nadšením a nedočkavosťou, kedy sa s Joelom stretnem. Ale aj preto, že keď som otvorila okno, teplé slnko ozdobovalo jasnú oblohu. Nebo malo takú farbu, akoby mi Boh daroval more priamo nado mnou. Usmiala som sa. Do uší mi vošiel jemný trilkot vtákov. Nevedela som si predstaviť krajšie prebudenie do nášho svadobného dňa. Na skrini viseli moje svadobné šaty so závojom a ja som sa vzrušením zachvela, keď som si predstavila Joelov pohľad ako ma vidí prvýkrát. Jemne som ich pohladila. Začula som tiché ťukanie na dvere.

"Ďalej." povedala som s úsmevom. Vošla mamka a v rukách držala malú krabičku a kytičku. Prekvapene som sa na ňu zahľadela.

"Dobré ráno, dcérka. Niečo ti priniesol kuriér." usmiala sa na mňa žiarivo, akoby sa to týkalo jej samotnej. Do vnútra mi vošla obrovská zvedavosť. Mamka mi obe veci podala, pobozkala ma na líca a nechala ma samotnú.

Prvá ma zaujala kytička. Bola celá biela, plná drobných jasmínových kvietkov a v strede niekoľko bielych ruží. Priam, akoby bola robená pre princeznú z rozprávky. Drobné trblietajúce kamienky jej dodávali nezvyčajnosť. Navrchu bol malý lístok. Ihneď som spoznala Joelove písmo a zamilovane sa usmiala.

Príď a staň sa pre mňa tou, ktorá vchádza s ponukou pokoja. Moja drahá, moja milovaná, jasmínová princezná.

Nadšene som si lístok privinula k srdcu a privoňala ku kvetom. Do srdca mi vošlo nadšenie a podbruško mi zaplavilo obrovské vzrušenie. Potom som lístok položila na stôl. Kytičku som ešte dvakrát jemne pohladila. Položila som ju na posteľ. Pohľad mi tentokrát padol na krabičku, ktorá mi vyvolávala ešte väčšiu zvedavosť. Chytila som ju do rúk a pohladila ju prstom. Bola červená a na dotyk mala zamatový povrch. Nežne som ju otvorila. Vnútri bola tenká zlatá retiazka a na nej prívesok v tvare slnečnice. Pod ňou zlaté, jemne vysiace náušnice, ktoré spoločne s retiazkou vytvárali nádherný decentný set. Stred slnečnice bol zdobený drobnými žiarivými kamienkami. Pomaly som ju vytiahla z krabičky a po chvíli som zistila, že sa slnečnica dá otvoriť zhora napoly. Vo vnútri sa nachádzal ďalší okrúhly prívesok s nápisom: SI MOJE SLNKO. Zalapala som po dychu a prešli mnou zimomriavky. Cítila som sa ako v sne. Ten, kto to vytvoril mal dokonalý zmysel pre detail. Podišla som k zrkadlu a retiazku a náušnice si zapla. Pozerala som sa na seba a zaplavili ma pocity nadšenia a hrdosti. Budem manželkou muža, ktorý mi vyvoláva zimomriavky ešte aj na diaľku. Sklopila som pohľad a zo široka sa usmiala. Opäť niekto zaklopal na dvere. Bola to Sara. Nadšene začala okolo mňa poletovať, akoby som vpustila dnu jedného z tých trilkujúcich vtákov za oknom. Musela som sa zasmiať.

"Lívia, ja som tak nadšená. Poď, pomôžem ti obliecť. Čo to je?" prekvapene sa zahľadela na môj krk.

"Darček od Joela." povedala som s úsmevom.

"Fíha, to je nádherné." zažiarili jej oči.

"A pozri." otvorila som slnečnicu, aby sa pozrela, čo sa skrýva dnu.

"Fíha." zvýšila sa jej intenzita hlasu obdivom. Utekala k dverám a volala dnu Nataly.

"Nataly, rýchlo, poď sa pozrieť, čo dostala Lívia od svojho budúceho manžela." volala nadšene. Nataly trochu placho nakukla dnu a ja som ju povzbudila, aby vošla. Podišla ku mne a oči jej zasvietili údivom.

"To je nádherné." pootvorila ústa a ja som sa usmiala.

"A pozri na tú kyticu, akoby bola pre princeznú." nadchýnala sa Sara. Nataly mlčky pristúpila k Sare, ktorá si kyticu vzala a otáčala ju do všetkých smerov.

"Obdivuhodné." po tichu šepla Nataly. Usmiala som sa na svoje družičky. Po chvíli vošla aj mamka s ockom a dojato sa pozerali na mňa. So slzami v očiach som sa hodila do ich objatia.

"Ale no tak, toto je svadba, snáď nebudete plakať." uškrnul sa Max a opieral sa o dvere do mojej izby.

"Max." zvolala som nadšene a lákala ho medzi nás. Široko sa usmial a všetci sme sa naraz objali. Sara vytiahla mobil a spravila nám spoločnú fotku.

"Tak šup šup, onedlho tu bude fotograf. Poď si dať malé raňajky. Robil som ich s láskou." povedal Max vážne a ja som sa zasmiala.

"Tak to musím ihneď vyskúšať." pohladila som ho po tvári a pomaly zišla dole.

Po chvíli zazvonil zvonček a dnu vošli vizážistka a fotograf. Sara sa o to postarala. Boli to tí istí, ktorých mala aj ona na svojej svadbe. A potom to už všetko išlo veľmi rýchlo. Ja v svadobných šatách s bujarými vlnami a drobnými jasmínovými kvietkami vo vlasoch som hľadela do zrkadla a okolo mňa pobehoval fotograf. Sara s Nataly na mňa obdivne pozerali a ja som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Ešte poslednou úpravou bolo ako mi jemne uchytili závoj do vlasov. Začínala som sa cítiť naozaj ako princezná.

"Je čas." prišiel ocko s dojatým výrazom v tvári a nežne sa usmieval. Chytila som sa jeho ruky a spoločne sme kráčali k svadobnému autu. Usadil ma dozadu a rýchlym krokom sa posadil na svoje miesto. Vedľa neho si sadla mamka. Obaja sa na mňa otočili a hrdo sa usmiali.