Nepomenovaný - 15.časť

"Odkáž, že sa nemusia báť, zajtra ju priveziem domov.. Áno ... aj tebe." 

Naplnilo ma sklamanie. Už zajtra sa s ním opäť rozlúčim. Nechcem, aby to skončilo ako minule. Budem musieť vyvinúť väčšiu iniciatívu ja sama.

"Kto to bol?" spýtala som sa náhlivo.

Zamyslene pozeral na telefón a potom sa opäť otočil na mňa. Pozrel mi do očí priamo a mne sa na okamih zastavilo srdce.

"Priateľ, za ktorým som sa chystal, keď som ťa tam počul kričať o pomoc." zastavil sa pri poslednom slove, zaťal sánku a z hlboka sa nadýchol. Jeho výdych bol akoby odpoveď na všetky moje otázky. Má o mňa starosť. Potešila som sa, i keď v tejto situácii a v takom načasovaní, to nebolo až príliš vhodné. Sklopil zrak a pozoroval svoje prsty. Potom zdvihol pohľad a na jeho tvári sa opäť zračil pokoj. Nechápala som ako to dokáže. Udržiavať svoje pocity a mať takú sebareflexiu. Ako kôň na uzde.

"Majú o teba strach. Tak som mu povedal, že si so mnou."

"Ale ako vedel, že ti má zavolať? Netušil predsa, že sa poznáme."

Usmial sa a s ľahkosťou princa dodal: "Prosil ma, aby som sa modlil za to, aby im Boh pomohol ťa nájsť."

Vyplašene som na neho vytreštila oči. To nemyslí vážne? Zavolať policajtov alebo nejakých psovodov, to by som chápala, ale Boha prosiť pri niečom takom? Nechápala som ani štipku z toho, čo mi hovoril.

"Bol naozaj veľmi, veľmi, veľmi prekvapený, keď som mu prezradil, že sa nemajú čoho obávať a že si v poriadku, so mnou." pousmial sa s ľahkosťou a veselosťou malého chlapca. Ten úsmev ma prinútil usmiať sa tiež. Hoci som úplne nechápala čomu. 

"Môžem sa na niečo opýtať?" prekvapene som hľadela raz na neho a potom na mobil v jeho rukách.

"Iste." povzbudil ma úsmevom.

"Ako sa volá tvoj priateľ?" vyzvedala som a dúfala, že sa o ňom dozviem viac.

Zvážnel a prižmúril pohľad. Mala som pocit, že mi to nechce prezradiť. Potom však vstal, prehrabol si vlasy a vážne povedal, Janko. Zneistela som. Myšlienky sa mi vracali o deň predtým. Janko a Sára? To oni boli tí priatelia, ktorých chcel navštíviť? Zmeravela som. A oni hovorili o ..... Joelovi. Srdce mi trikrát zrýchlene podskočilo. Ako to, že všetko to do seba tak dokonale zapadalo? Prestávala som veriť na náhodu. Aspoň v tomto prípade to náhoda nebola. Úplne som sa stratila vo svojich myšlienkach. Ani som si nevšimla, kedy si ku mne opäť sadol a prekvapene ma pozoroval. Ostáva sa iba spýtať, či sa naozaj volá Joel. Privrela som oči a počúvala. Hudba, ktorá neustále znela ma upokojovala. Potrebovala som sa upokojiť. Boh...debata o Ňom nebola moja moc silná stránka. A ja sa zamilujem do niekoho, kto v Neho verí až tak, že ... čo? Nič vlastne o ňom neviem a už robím predčasné súdy. Dýchala som z hlboka. Zamiešala sa mi do zmyslov jeho vôňa. Zabudni na to, kto je, pomyslela som si. Podstatné je, aký je. Stále ma pozoroval, akoby vedel, čo riešim v mojom vnútri. Jeho pohľad ma spaľoval. 

"Chceš vedieť ako sa volám?" vyšlo z neho prekvapivo rýchlo. Zrýchlil sa mi dych.

"Vlastne.. áno.. už dvakrát si mi pomohol a ja  ani neviem ..."