Nepomenovaný - 151.časť

Ihneď ako som sa umyla a obliekla si šaty, ktoré som si priniesla z domu, otvorila som dvere kúpeľne. Uvidela som Joela, ktorý stál pri okne, s rukami vo vreckách a vyzeral, že hlboko premýšľa. Neotočil sa dokonca, ani keď som k nemu pristúpila. Akoby sa sústredil na modlitbu. Pohladila som ho po chrbte. Stále mlčal. Až po chvíli sa otočil ku mne.

"Drahý, ako sa cítiš?" spýtala som sa ustarane.

"Všetko je v poriadku. Je to predsa prvý deň s mojou manželkou. Úžasné požehnanie." povedal nadšene. A však niekde hlboko v jeho očiach som videla niečo, čo som nevedela pomenovať. Možno strach alebo obavy? Chytila som ho za ruku a posadila sa s ním na posteľ.

"To, že som tvoja manželka neznamená, že sa budeš starať iba ty o mňa. Chcem byť pre teba aj dobrou poslucháčkou." povedala som odhodlane. S úsmevom prikývol a privrel oči. Chvíľu mlčal, tak ako to robil vždy, keď si chcel niečo premyslieť. 

"Celý ten čas som bol zvyknutý, starať sa skôr sám o seba, ako by sa mal o mňa starať niekto iný. Si úžasná žena, ďakujem." povedal odovzdane.

"Takže mi to povieš?" spýtala som sa opäť. Vydýchol si a sklopil pohľad na moje prsty. S láskou si ich vzal do dlaní a hladil ich.

"Keď moja mama zomrela, uzatvoril som sa pred svetom. Jedinému, komu som dokázal rozprávať v plnosti o svojich pocitoch bol Boh. A to bolo vždy v tajnosti. Zvykol som si na to." odmlčal sa. Chvíľu hľadal tie správne slová. "Viem, že si teraz mojou súčasťou a určité zvyky budem musieť zmeniť a tak je to správne. A ja to tak tiež chcem. Len neviem ako začať." povedal úprimne. Pohladila som ho po líci. Pozrel na mňa nežnými modrými očami.

"Bojíš sa stretnutia s otcom?" spýtala som sa priamo. Opäť chvíľu mlčal.

"My sa rozprávame. Máme predsa spolu rozbehnuté určité projekty." opäť stíchol.

"Len ste si nikdy spolu nesadli a otvorene sa neporozprávali o tom, čo sa vlastne stalo. Visí to nad vami ako neviditeľný balvan." dopovedala som za neho. Prekvapene otvoril ústa. Usmiala som sa.

"Ako vieš?"

"Nielen ty rád skúmaš toho, kto ti kradne myšlienky." povedala som odľahčene. Pousmial sa a na jeho lícach sa objavili moje milované jamky.

"Máš pravdu. Niekoľkokrát som sa o to snažil. Nevedel som však, ako ten rozhovor začať tak, aby som na neho nevychŕlil výčitky. Práve som prosil Pána, aby mi dal múdrosť, použiť tie správne slová, ktoré budú viesť k zmiereniu." jeho tvár zvážnela.

"Začal si veľmi dobre." povedala som povzbudivo. Prekvapene zdvihol obočie.

"Prosbou k Pánovi a tým, že odmietaš použiť výčitky. To je veľmi dobrý začiatok." jeho oči zažiarili obdivom. Náhle si ma privinul k sebe a pobozkal ma. Prekvapene som zažmurkala.

"Môžeme ísť, keď mám pri sebe ženu, ktorú mi s toľkou starostlivosťou a múdrosťou vybral samotný Stvoriteľ. Nemusím sa ničoho báť." zdvihol sa, podal mi ruku a spoločne sme vykročili von z penziónu. Páčila sa mi jeho odhodlanosť.

Keď sme pristúpili k autu, otvoril mi dvere a pobozkal ma na líce. Jeho nálada bola veselá a hravá. Páčilo sa mi, ako rýchlo dokázal vybojovať víťazstvo so svojimi čiernymi myšlienkami. Akoby vedel, že všetko bude v poriadku. Ďakovala som Ježišovi za tú milosť, ktorou ho požehnával. 

Naštartoval motor a pustil hudbu. K domu Davida a Noemi sme sa dostali o niekoľko minút. Nadýchol sa, vypol motor a chvíľu sa pozeral smerom k domu. Potom pristúpil k mojim dverám, chytil ma za ruku a odvážne vykročil vpred. S očakávaním som ho nasledovala. Vytiahol kľúče a odomkol. Noemi vykukla z obývačky a rýchlo pribehla k nám. Žiarivo sa usmievala. Okamžite som ju objala.

"Ó, taká som rada, že ste prišli." pobozkala raz mňa a potom Joela. So vzrušením som kráčala vedľa Joela, za Noemi. Opäť ma chytil za ruku a vážne sklonil hlavu. Usmiala som sa na neho, keď sa otočil mojim smerom. Okamžite sa jeho tvár uvoľnila a oči mu zažiarili.

"Leo, prišiel tvoj syn." povedala Noemi nadšene. Zo sedačky sa postavil muž so zelenými očami, upravenou jemne sivou bradou a moderným blond účesom. Snažila som sa tváriť neutrálne. Joel k nemu pristúpil a podal mu ruku. Leo ju hneď prijal a nesmelo sa usmial.

"Synak, som rád, že si prišiel." povedal vážne a pohľad uprel na mňa. "To musí byť tvoja manželka, však?" spýtal sa so záujmom. Usmiala som sa na neho a jeho oči znežneli.

"Áno, oci, to je Lívia." povedal Joel pokojne. Leo mi podal ruku a ja som ju prijala.

"Veľmi ma teší. Prosím, odpustite mi obaja, že som včera nestihol prísť na vašu svadbu. Chcel by som vám to nejak vynahradiť." jeho tvár vyzerala previnilo. Potom zo saka vybral obálku a podával nám ju.

"David, čo keby sme ich nechali osamote. Chcela by som ti niečo ukázať v záhrade." usmiala sa Noemi a David prikývol s porozumením. Joel si sadol na kreslo oproti sedačke. Ja som sa posadila tesne vedľa neho. Leo v rukách ešte stále držal obálku a posadil sa na sedačku.

"Oci? Prečo si neprišiel?" spýtal sa Joel otvorene so záujmom. Leo chvíľu mlčal. Potom sa na neho ospravedlňujúco pozrel.

"Je na čase naliať si čistého vína, však?" povedal Leo rezignovane. Venovala som mu povzbudivý úsmev. Joelov pohľad zvážnel. Chytila som ho za ruku a on sa ku mne otočil. Nežne sa usmial. "Vieš, keď sa stala tá strašná nehoda, veľmi som si to vyčítal a vlastne, neustále ma to zožiera. Tvoja mama bola výnimočná žena." odmlčal sa a zakryl si oči rukou. Prišlo mi ho ľúto.

"Viem, prečo je to tak." povedal Joel odhodlane. Leov pohľad bol vystrašený. Pozeral na neho so zatajeným dychom.