Nepomenovaný - 152.časť

"Ako to, že to viem?" doplnil Joel. Leo nesmelo prikývol a letmo sa na mňa pozrel previnilým pohľadom. Bolo zjavné, že je mu to nepríjemné.

"Drahý, bude lepšie, keď vás nechám samých." povedala som mu po tichu. Pokýval hlavou, že nie.

"Chcem, aby si tu zostala, si moja žena." povedal rázne a Leo sklopil pohľad. "Našiel som list, ktorý pred smrťou napísala mama. Všetko tam vysvetľuje." Leove oči sa vyplašene zahľadeli na Joela. Stále mlčal. "Vieš, veľa som premýšľal, ako ti to poviem. Tak veľmi som túžil po tom, aby si prišiel ty sám a priznal sa. Nenechal by si to bremeno na mne, aby som ho niesol sám. Pomohlo by mi to otvoriť sa. A ty si sa tváril, akoby sa ťa to netýkalo. Čo som mal robiť? Mal som usvedčiť a odsúdiť vlastného otca? Raz sa mi v súvislosti s týmto hriechom dostala do srdca jedna stať od Ježiša, chcel by si ju počuť?" spýtal sa priamo. Pozerala som na Lea. Vyzeral zničene. Rezignovane prikývol. 

"Veď každý, kto robí zle, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Kto však koná pravdu, ide na svetlo, aby sa ukázalo, že jeho skutky sú vykonané v Bohu." (Biblia, Ján 3:20-21) 

"A teraz mi povedz, otec, čo je podľa teba správne?" 

"Nič, čo som urobil tvojej mame nebolo správne. Najlepšie, čo z toho všetkého vzišlo si bol ty. Na teba som najviac hrdý. Za všetko, čo si dokázal a aký si silný." Leov hlas bol zničený. Joel si vydýchol a prehrabol si vlasy. Jemne sa naklonil a zúžil oči. 

"A čo očakávaš, že sa stane teraz?" jeho hlas nenaznačoval výčitku, skôr túžil po pokoji. 

"Ja neviem, možno, že by si mi mohol niekedy raz odpustiť." 

"Oci, mal by si niekedy odvahu povedať mi pravdu?" spýtal sa so záujmom. Leo jemne pokýval hlavou, že nie. Joel smutne sklopil pohľad na zem. 

"Musím dokonca života žiť s tým, že som zničil život mame. Nezniesol by som, keby si ma nenávidel ešte aj ty." 

"Trpko bolí, keď očakávania, ktoré od svojich blízkych máme a domnievame sa, že sú prirodzené, narazia na klamstvo. Nemyslíš?" hlboko ma bolelo, čím si musel Joel prechádzať. Chcela som mu pomôcť, nevedela som však ako. Tak som sa iba mlčky modlila, aby Boh pomohol uzdraviť ich srdcia. Videla som ako Joel zaťal sánku, zdvihol sa a sadol si k otcovi. Objal ho okolo pliec. "Nechápem, prečo si to všetko urobil. A myslím, že to ani nikdy nepochopím. Iba ti chcem povedať, že nechcem žiť v neodpustení voči tebe. A že ťa mám rád." jeho tvár žiarila úprimnosťou. Nemo som pootvorila ústa a pozerala sa na tento nadprirodzený okamih odpustenia. Hlboko ma to zasiahlo do srdca. A ešte viac som obdivovala Joelovo srdce plné Božej milosti. Leo sa na neho pozrel s očami plnými sĺz. Privinul sa k jeho hrudi a rozplakal sa. Cítila som ako aj mne stekajú slzy po tvári. Niečo tak nádherne oživujúce dokázal vytvoriť jedine dobrý Boh. 

„Nespomínajte predchádzajúce veci a o dávnych nerozmýšľajte.  Hľa, robím čosi nové, teraz to klíči, či to nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine."(Biblia, Izaiáš 43:18-19) Zaznel tichý hlas v mojom vnútri.

Medzi nás vošlo ticho, ktoré Leo a Joel potrebovali k tomu, aby sa ich srdcia úplne upokojili. Leo sa posadil a ešte chvíľu hľadel na zem. Potom sa odhodlal a pozrel Joelovi do očí.

"Nikdy som nedúfal, že by si mi mohol odpustiť. Ďakujem ti za tento nádherný dar." povedal a dojato sa usmial. Joel mu úsmev opätoval a vrátil sa naspäť ku mne. Pohladil ma po prstoch, ktoré som mala položené na boku kresla.

"Ja sám som nečakal, že sa dnešný večer vyvinie práve takto. Pre mňa samotného je to dar. A viem, kto je jeho Tvorcom. Ako to máš ty, oci? Aký život vlastne žiješ, nikdy sme sa o tom, po maminej smrti, otvorene neporozprávali." Joelov záujem bol úprimný. Leo ostal zaskočený a chvíľu len tak mlčky na Joela pozeral. Takú otázku asi od svojho syna nečakal. Mňa však jej hĺbka ohúrila. 

"No. Pravdupovediac, môj život nie je veľmi ideálny. Mám pocit, že začínam prežívať pocit vyhorenia. Výčitky svedomia mi pracujú na plné obrátky a myslím, že takmer všetko, čo som vo svojej nerozumnosti vykonal, si pýta svoju daň. Veľakrát v noci nemôžem spať. Pred očami mám tvár tvojej mamy. Jej oči. Plné bolesti a hnevu." jeho hlas sa zlomil a hľadel na miesto, kde sa nachádzala kuchyňa. "Pamätám si, keď sme bývali ešte tu, ako vyšla z kuchyne a prvýkrát mi upiekla môj obľúbený zákusok. Bola taká nadšená a nádherná." zamyslel sa a smutne sa usmial. Joel ho zaujato počúval. Jeho tvár bola nemenná. "Kiež by som mohol vrátiť čas, viac by som si vážil toho, čo mi bolo zverené. Ja som bol hlúpy a zovšednelo mi všetko, čo mi dnes tak veľmi chýba. Paradox, že?" pozrel na Joela zlomeným pohľadom. "A to svetlo, ktoré tvoja mama mala, presvecovalo aj mňa. Úplne som sa stratil. Pred druhými mám nasadenú masku bezproblémového života, ale v skutočnosti zo mňa ostala iba troska. Mám pocit, že ja som nikdy ani skutočnú vieru v Boha nemal. Ja som sa na to len hral, aby som zapôsobil na tvoju mamu." odmlčal sa a tupo sa opäť zahľadel na kuchyňu. Joel sa zhlboka nadýchol a upreným pohľadom ho sledoval. Myslím, že premýšľal nad tým, ako vybrať tie správne slová. Vedela som, že to nebolo ľahké, ani pre jedného z nich. 

"Mala som sen. Bol taký živý, že sa vpísal hlboko do môjho srdca. Uvidela som v ňom Ježiša. Skutočného, svätého a s plnosťou prijatia. Pôsobil na mňa svojim láskavým hlasom, v ktorom hovoril: "Keď pôjdeš a stratíš sa. Budem tam. Keď budeš bežať a spadneš. Budem tam. Keď si budeš myslieť, že si stratená a niet nikoho po tvojom boku. Budem tam. Otvor uši a počúvaj. Tma nepohltí svetlo, ktoré som ti dal, pokiaľ to ty sama nebudeš chcieť. Zostaň v mojej láske." On na vás čaká, som o tom presvedčená." rozhodla som sa pripojiť k rozhovoru. Počas rozprávania sa Leo prekvapene strhol a so záujmom ma počúval. Videla som ako sa jeho oči menia. A cítila som intenzívny pohľad Joela. Keď som dohovorila, otočila som sa k nemu. Jeho tvár žiarila obdivom. Placho som sklopila oči. Jeho ruka pohladila moje líce a pomaly sa naklonil. 

"Ďakujem." pošepol mi nežne a jemne ma pobozkal na líce. 

"Neviem, ako by som to mohol urobiť, keď sa topím v toľkom blate." zaznel Leov intenzívny hlas. 

"Už si začal. Prvé dôležité, je pokánie. Uvedomiť si, aký si a koho potrebuješ. Neboj sa prosiť. V tichu a v slabosti. On ťa počuje. Keď som ti dokázal ja, vo svojej slabosti, odpustiť, predstav si, čo dokáže Ježiš, vo svojej neskonalej láske." usmial sa na neho Joel povzbudivo. Jeho slová sa hlboko dotkli môjho srdca. 

S Leom sme sa rozlúčili večer, keď už bola tma. Vzťah medzi nimi sa uvoľnil a oni mohli medzi sebou komunikovať otvorenejšie než predtým. Leo sa stal skvelým poslucháčom a Joel pomalými krokmi otváral svoje srdce voči otcovi. Nestála medzi nimi už žiadna prekážka.