Nepomenovaný - 156.časť

"Nie, nepovedal som jej to... Nechcem ju zbytočne vystavovať strachu... Nemyslím si, že je potrebné..." zrazu stíchol. Potichu som pootvorila dvere. Stál pri okne a bol mi otočený chrbtom, takže netušil, že som vošla. Zmätene som na neho mlčky hľadela. Ticho počúval pre mňa neznámy hlas. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, čo som práve začula. Náhle sa otočil a pohľadom sa zapichol priamo do mojich očí. Prekvapene som pootvorila ústa. Zhlboka sa nadýchol, rukou si prehrabol vlasy a pery sa mu skryli do plnej rovnej čiary. 

"Mikael, zavolám ti neskôr, dobre?" povedal vážne a telefón ihneď vypol. Potom ho položil na stôl a priblížil sa ku mne. Jeho tvár vyžarovala pokoj. Chytil ma za ruku a priblížil si ju k perám. Zmätene som ho skúmala a snažila si utriediť to, čoho som bola pred chvíľou svedkom. 

"Vidím, že už si hotová." usmial sa na mňa. Nesmelo som sklopila zrak na jeho prsty a premýšľala, čo mu mám povedať. Možno si myslel, že som nič nepočula. Usmial sa, pobozkal ma na líce a otvoril dvere. 

"Idem ešte nachystať košík s jedlom." zaznel jeho uvoľnený hlas v diaľke. Ja som tam ešte chvíľu mlčky stála a sledovala mobil, ktorý nechal ležať na stole. Otočila som sa za ním, privrela dvere od pracovne a pokračovala pomalým krokom do kuchyne. Posadila som sa na barovú stoličku a sledovala, ako všetko v pokoji a dobrej nálade chystá. Mám mu povedať, že som všetko počula? Pomyslela som si pre seba. Vŕtalo to vo mne a nahlodávalo to môj pokoj. Hovoril s Mikaelom o mne alebo to bol niekto iný? Koho iného by nechcel vystavovať strachu a čím? 

"Môžeme ísť?" spýtal sa s úsmevom. Nechcela som túto chvíľu kaziť vážnym rozhovorom. Joel vždy vedel, čo robí a chcela som mu veriť. Nadýchla som sa a vydýchla. Skúmavo sa na mňa zahľadel. Pristúpil bližšie ku mne a moju dlaň vzal do svojej. Zaplavila ma neha. V druhej ruke držal košík a spoločne sme vykročili von. Otvoril dvere, počkal, kým vyjdem, položil košík na zem a potom ich zamkol. Na našej záhrade práve pracoval postarší, veľmi milo vyzerajúci muž. Joel mu zakýval a usmial sa. Muž sa uklonil a očami zablúdil ku mne. Priateľsky sa usmial aj na mňa. Pustila som Joelovu ruku a pristúpila k nemu. 

"Dobrý deň. Vy musíte byť ten vzácny muž, ktorý sa stará o všetku túto nádhernú farebnú krásu. Niekedy ma musíte zasvätiť do vašich tajomstiev." povedala som s úprimným záujmom a mužovi sa rozžiarila tvár radosťou. 

"Dobrý deň, mladá pani. Veľmi ma teší váš záujem. Som vám kedykoľvek k dispozícii. Volám sa Jozef a áno, som váš záhradník." dal si dole rukavicu od hliny a podal mi ruku. S radosťou som ju prijala. Jeho stisk bol jemný. 

"Lívia a prosím, nevykajte mi. Ste inšpirujúci muž, keď dokážete vytvoriť takéto majstrovské dielo." ohúrene som pozerala dookola na pestrú škálu drobných kvetov, ktoré boli dokonalo zladené v umeleckom obraze. Joel pristúpil ku mne a nežne ma objal okolo pása. 

"Joel, tvoja manželka je láskavá a veľmi milá. Tento dom bude žiariť nežnosťou a vľúdnosťou. Nádherný pár z vás Boh vytvoril. Som rád, že tu môžem pracovať." jeho hlas znel úprimne a pokorne. Veselo som sa pozrela Joelovým smerom. Jeho tvár zažiarila spokojnosťou. 

"My sme šťastní, že ťa tu môžeme mať." povedal priateľsky a podal mu ruku. Jozef ju prijal a veselo ňou zatriasol. 

"Chystáte sa na piknik? Počasie vám praje, dnešný deň bude krásne." pozrel na kôš a potom sa zahľadel na nebo. Joel prikývol a pobozkal ma na líce. Vľúdne som sa usmiala, rozlúčila sa s Jozefom a popriala mu pokojný deň. Tiež nám poprial krásny deň a pokračoval ďalej vo svojej práci. 

Joel ma opäť vzal za ruku, do druhej chytil košík a vstúpili sme na chodník, ktorý smeroval do lesa, za našim domom. Obloha bola naozaj krásne jasná, slnko teplo svietilo a ja som si užívala okamih, kedy som mohla kráčať vedľa neho, už ako manželka. Zahľadela som sa dopredu a snažila sa potajme pozrieť jeho smerom. Na tvári mu hral spokojný úsmev a sústredil sa na cestu. Mlčal a ja som vedela, že je spokojný. Nadýchla som sa a na okamih privrela oči. Cez stromy na mňa prebleskovalo slnko. Ako som otvorila oči, nevšimla som si pred sebou vystúpený koreň stromu a potkla sa. Joel okamžite zareagoval a silno ma chytil k sebe. Naše oči sa stretli. Ihneď sa mi vrátil okamih nášho prvého stretnutia. Naplnili ma rovnaké pocity túžby, cítiť jeho bozk. Sklopila som pohľad a zahľadela sa na jeho pery. Položil košík na zem a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. 

"Niečo mi to pripomína." povedal vážne. Jeho pery sa pootvorili a aj jemu oči padli na moje pery. 

"Aj mne." pošepla som a privrela pery so zatajeným dychom. Okamžite ma pobozkal. Vášnivo a s obrovskou túžbou. Jednou rukou prešiel po mojom chrbte a druhou vošiel nežne do mojich vlasov. Palcom pohladil moje ucho a ja som vzdychla. Úplne sa mi zatmela myseľ a rozbúšilo sa mi srdce. Potom pomaly prestal a nežne sa dotkol mojich pier. Do podbruška sa mi vyrojilo obrovské množstvo mojich známych motýľov. Cítila som, ako mi pulzujú pery od toho nádherného a nečakaného prejavu túžby. Očami sa zahľadel tak priamo do mojich, až sa mi z toho rozochveli kolená. Snažila som sa z hlboka nadýchnuť, ale moje vnútro vôbec nespolupracovalo s mojim mozgom. Joel si ma privinul ešte bližšie. 

"Už vtedy som to mal urobiť. Nevadí, teraz je to o to sladšie, lebo si moja žena. Moja jasmínová princezná." priblížil pery k môjmu uchu a jemne sa nadýchol. "Nádherne voniaš." pošepol. Jeho hlas mi spôsobil ešte väčší zmätok v mojom vnútri.