Nepomenovaný - 159.časť

Ráno som vstala s ľahkosťou. Bolo úžasné budiť sa v tomto dome. Spev vtákov bol ako ranný budíček a mne to v srdci vytvorilo ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Keď som sa otočila na Joelovu stranu, nebol tam. Na vankúši bol iba papier. Usmiala som sa a vzala ho do rúk.

Je nádherné sledovať ako pokojne v noci spíš. Keď sa ťa smiem dotknúť a tvoje pery ma lákajú k bozku. Neopísateľná. Takou by som ťa nazval. Každé ráno ma prekvapíš niečím novým. Dnes to bol tvoj úsmev v rozospatej tvári, keď som ťa pobozkal, než som odišiel. 

Inak dobré ráno. Musel som ísť do pracovne, ale keď vstaneš, budem už iba tvoj.

J.

Na tvári sa mi usadil veselý a zamilovaný úsmev. Pritiskla som si odkaz k hrudi a privrela oči. Žijem rozprávku. Vďaka, Bože, že si mi doprial jeho. Nadýchla som sa a pomalými krokmi vošla do našej kúpeľne v spálni. Dopriala som si príjemnú vlažnú sprchu a umyla si vlasy. Obliekla som sa, vysušila si vlasy a ihneď zbehla dole. Porozhliadla som sa a na našom kuchynskom stole som uvidela vázu s krásnou farebnou kyticou. Opäť som sa usmiala. Odhodlala som sa pristúpiť k Joelovej pracovni. Bolo tam ticho. Zľahka som zaklopala.

"Poď ďalej, moja milovaná." zaznel jeho láskavý hlas. Nenáhlivo som pootvorila dvere a vošla dnu. Joelova tvár bola sústredená a hľadel do notebooku. Okamžite, ako ma uvidel sa jeho tvár rozžiarila. Okolo seba mal veľké množstvo papierov. Posadila som sa na kreslo oproti nemu. Postavil sa a prišiel ku mne. Rukami odhrnul moje vlasy a pobozkal ma na krk. Prešiel mnou pocit horka.

"Dobré ráno." povedala som ticho. Usmial sa a opäť si sadol na svoje miesto. "Máš veľa práce?" spýtala som sa zvedavo. Chvíľu pozoroval obrazovku, niečo naťukal a po pár minútach ju zavrel. Oblizol si pery a veselo sa usmial.

"Už nie," pokýval hlavou a zahľadel sa mi do očí, "krásne ti voňajú vlasy." povedal len tak, akoby konštatoval, aké bude dnes počasie. Prekvapene som zažmurkala. Oprel si tvár o ruku a skúmavo si ma prehliadal.

"Prečo sa na mňa takto pozeráš?"

"Aké je to úžasné, mať ťa každý deň pri sebe. Som vďačný Bohu, že mi to umožnil." odpovedal po svojom. V jeho očiach som videla nadšenie. Potom sa nadýchol, vzal si mobil, kľúče od auta, pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. Prekvapene som sa usmiala a nasledovala ho. Keď sme prišli k autu, otvoril mi dvere.

"Kam ideme?" spýtala som sa s údivom. 

"Na raňajky." usmial sa tajomne. 

Skúmavo som ho pozorovala, keď naštartoval a pustil rádio. Čakala som, či mi ešte niečo nepovie.

"Viac mi nepovieš?" spýtala som sa so záujmom.

"Nie." riekol s pobaveným, tajomným úsmevom. Pokývala som hlavou a skrývala úsmev. Vyhľadal moju ruku a nežne mi prstami pohladil moje prsty. Zaplavilo ma nadšenie. Sledovala som cez okno, kam chce ísť. Spočiatku som si myslela, že ma vezme k Noemi a Davidovi. Keď sme prešli značku konca nášho mesta, prekvapene som sa na neho zahľadela. Sústredene hľadel dopredu a kútik úst sa mu pobavene zdvíhal do úsmevu. Bol úplne vyrovnaný a pokojný. Opäť som sa zahľadela cez okno. Obloha bola krásne jasná a slnko pomaly naberalo na sile. Začínalo byť teplo. Cesta trvala asi dvadsať minút. Pomaly zabočil na prašnú cestu. Nepoznala som to tu. Po pár minútach jazdy sa pred nami zjavila nádherná zelená alej. Akoby sme prechádzali cez tunel nádherných rozkvitnutých stromov. Hrali bielymi a ružovými farbami. Nevedela som, kam sa skôr pozrieť. Oči mi uchodili raz na jednu a potom na druhú stranu. Bolo to ohromujúce. Zrazu sa pred nami vynorilo obrovské jazero. Bolo to také nečakané, že mi to skoro vyrazilo dych. S úžasom som zdvihla obočie a pootvorila ústa. Potom som sa pozrela na Joela. Jeho tvár žiarila radosťou. Ako keď malé dieťa dostane dlho očakávané lízatko. Usmieval sa. Do srdca mi vošlo príjemné teplo a zaplavila ma neha. Zhlboka som sa nadýchla. Keď Joel zastal na malom parkovisku, uvidela som drevené široké mólo, ktoré viedlo do okrúhlej reštaurácie.  Zvedavo som sa zahľadela dookola. Ozdobovala to tu samá zeleň. Náhle som otvorila dvere auta a vystúpila von. Krásne to tu voňalo. Pri móle som uvidela priviazané štyri biele loďky. Dve sprava a dve zľava. Joel vystúpil tiež a opieral sa o otvorené dvere auta. Pozrela som jeho smerom. Jeho pohľad bol smerovaný do diaľky. 

"Pamätám si, keď som tu bol prvýkrát. Patrilo to ešte rodičom terajšieho majiteľa. Priviezol nás sem otec. Spolu s mamkou", chvíľu mlčal a jeho úsmev sa zmenil na rovnú čiaru, "loďkou sme sa dostali až na druhý breh a mamka s ockom tam tancovali. Úplne bez hudby. Vyzerali tak šťastne." ukázal prstom na lesík za jazerom. Sklonil hlavu a zahľadel sa na zem. Potom si prehrabol vlasy a zadíval sa na mňa. Jeho výraz bol úplne vážny. Po chvíli mu oči zjemneli a usmial sa. "Zvládla si to." jeho hlas znel pobavene.

"Zvládla som to?" zopakovala som prekvapene. Zabuchol dvere a pomalými krokmi podišiel ku mne. Svojim telom mi zatienil výhľad na jazero. Nadýchla som sa a vydýchla. Z jeho pohľadu sa mi rozbúšilo srdce. 

"Vydržať bez toho, aby si sa ďalej pýtala. Tak teda, vitaj na ďalšom z mojich obľúbených miest." povedal zamilovane. Usmiala som sa, naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce. Nečakal to a prekvapene zdvihol ľavé obočie.

"Ďakujem, je to tu nádherné." zahľadela som sa okolo. 

Usmial sa a preplietol si so mnou prsty. Nenáhlivo sme kráčali po móle, až sme sa dostali ku vchodu reštaurácie. Joel mi otvoril dvere. Interiér bol veľmi vkusne a útulne zariadený v námorníckom štýle. Čašník pri pulte nás privítal priateľským úsmevom. Joel mu zdvihol ruku. Až teraz, cez sklenenú stenu, som uvidela nádhernú drevenú terasu. Joel otvoril dvere a vyšli sme na ňu. Odpojila som sa od jeho ruky a podišla ku kraju. Jej piliere boli vsadené do vody. Bol to zaujímavý pocit, akoby som stála na kraji loďky, len s tým rozdielom, že tu som sa mohla držať dreveného zábradlia. Naklonila som sa dole a sledovala pokojnú hladinu vody. Kolísala sa v pokojnom rytme. Slnko sa vykuklo spod malého sivého mraku a vytvorilo nádhernú scenériu drobných trblietok. Ako keby tancovali na francúzsky šanzón, ktorý práve znel z reproduktora. Na terase sedel starší manželský pár, ktorý sa zaujato rozprával o svojich spomienkach na minulú dovolenku.  Posadila som sa k Joelovi a usmievala sa. Jeho tvár sa zahalila do spomienok. Mlčal a hľadel do diaľky. Zrazu k nám pribehol malý chlapček so šibalskými očkami.

"Joel!" zakričal nadšene. Chlapček sa hodil do jeho náručia. Joel sa strhol, postavil sa s ním a zdvihol ho nad hlavu. Chlapček veselo zvýskol a začal sa nahlas smiať.

"Šampión, chýbal mi tvoj veselý smiech. Ako sa máš?" položil ho na zem a vážne sa na neho pozrel.

"Dobre. Ocko hovorí, že som ako motorová myš." uškrnul sa a ja som sa musela zasmiať. Vážne sa na mňa zahľadel. Priateľsky som sa na neho usmiala. "A ty si tá princezná?" spýtal sa priamo a pristúpil ku mne. Potom mi jemne vzal ruku do svojej. Prekvapene som zdvihla obočie a pozrela sa na Joela. Ten si pobavene zakryl ústa rukou.