Nepomenovaný - 16.časť

"Joel." nečakal na vysvetlenie.

Ešte viac sa mi zrýchlil dych. Tento muž je naozaj výnimočný. A ja som nevedela ako reagovať. Srdce mi zrýchlene bilo, dych sa nevedel spomaliť. Vyschlo mi v hrdle. A čo ďalej? Tajomstvo odhalené. Veľa toho však neviem. Joel, ktorý veri v to, že počuje Ježišov hlas, dal dokopy Janka a Sáru, ale medzi nami ľady nezlomí. Aspoň, že hrala tá hudba, lebo ticho medzi nami bolo priepastné. Aspoň pre mňa. On sa zjavne necítil nejak nepríjemne. Prečo by aj mal? Nevedel, že poznám Sáru a Janka.

"Ja... spoznala som tam Sáru a Janka. Ak je to ten Janko. Boli veľmi milí." snažila som sa o udržanie konverzácie. 

On však nepovedal ani slovo. Mlčal a ja som mala pocit, že takto mu to vyhovuje. Bol tak spokojný. Dokonca sa ani nezaujímal ako sa volám. Medzi časom, ako som sa pýtala na jeho meno a meno jeho priateľa, si stihol vziať šálku čaju a vychutnával si ho. Žiadne pocity ako zvedavosť, podráždenie, obavy sa v ňom nezrkadlili. 

"Nechceš vedieť moje meno?" spýtala som sa sklamane i podráždene zároveň. Usmial sa a pritom na mňa ani nepozrel. Mala som chuť zakričať. Nič nepovedal. Asi 10 minút len tak pozeral na stenu a potom z nenazdajky povedal.

"Lívia."

Rozkašľala som sa. To sucho v hrdle a hlt čaju si vypýtali svoju daň. Nemohla som sa nadýchnuť a z očí mi vyhŕkli slzy. Zrýchlene sa na mňa pozrel a ja som sa zahanbila. Cítila som ako mi červeň vošla do líc.

"Ako to vieš?" zamračene som sa na neho pozerala so slzami v očiach. Kašeľ pomaly ustupoval. Opäť sa na mňa veselo usmial. A ticho čakal ako zareagujem, keď ihneď neodpovedal. Pozoroval ma a mala som pocit, že mapuje každú moju emóciu.

"Prezradil mi to Janko v telefóne." opäť sa usmial. A jeho veselosť sa odzrkadlila aj na veselosti jeho očí. Naozaj bol očarujúci. Nedokazala som sa dlho hnevať, keď som sa pozerala na jeho tvár. Začala som sa usmievať tiež.