Nepomenovaný - 161.časť

Prstami do nich vchádzal a hladil s takou jemnosťou a opatrnosťou, až som sa zachvela. Telom mi prešla vlna túžby. Jeho hruď sa hlboko zdvihla. Užíval si tento okamih a vôbec sa neodťahoval. Sedeli sme v tichu a počúvali zvuk vody. Vietor nás unášal sám bez toho, aby sa Joel akokoľvek námahal veslovaním.

"Zostaneme tu celý deň?" usmiala som sa, stále v jeho náručí. Zdvihla som oči k jeho tvári. Jemne sa usmial. 

"Chcela by si?" spýtal sa a pobozkal ma na zdvihnuté čelo. 

"S tebou? Kedykoľvek." usmiala som sa. Pomaly sa odtiahol a nežne ma pobozkal na pery. 

"Mám lepší nápad, ale potrebujem sa sústrediť na veslovanie." usmial sa. Odtiahla som sa. Opäť vzal veslá do rúk. 

Dostali sme sa až na druhú stranu, kde sa nachádzalo ďalšie mólo. Pritiahol loďku bližšie a vyšiel naň. Priviazal ju a podal mi ruku. Prijala som ju. Razovo ma potiahol k sebe a ja som sa  inštinktívne zachytila o jeho hrudník. Spaľujúco sa na mňa zahľadel. Kútik úst sa mu pohol do úsmevu. Prerývane som sa nadýchla a pozrela smerom k lesíku. Odtiahol sa a prsty si spojil s mojimi. Viedol ma pomalými krokmi cez mólo, po kamenistej pláži, až na miesto, kde bol urobený chodníček. Viedol okolo celého jazera. Sadli sme si na malú drevenú lavičku. Zadívala som sa na tú nádhernú scenériu, ktorá sa pred nami vynímala. Mohla som vidieť jazero v celej svojej kráse spolu so zeleňou, ktorá ju dotvárala. Bol to prekrásny pohľad. Po chvíli som sa otočila smerom na Joela. Jeho tvár bola zahalená do zvláštneho tajomna. Nevedela som rozpoznať, akými pocitmi prechádza. Nerušila som ho. Sústredila som sa na krásu, ktorá ma obklopovala. Dlho sa díval do diaľky a mlčal. Do srdca mi vošiel silný pocit naliehavosti, chytiť ho za ruku. Pomaly sa otočil mojim smerom. Jeho tvár bola pokojná, ale vážna. 

"Na čo myslíš?" odhodlala som sa spýtať. 

"Ani neviem. Pripomínam si spomienky na moju mamu. Keď si sa ma pýtala, na terase, za čo som sa modlil, keď som tu bol naposledy, chcel som ti povedať," odmlčal sa a vošiel si prstami do vlasov, "hľadal som odpoveď. Či kráčam správnou cestou. A teraz sme tu a ja premýšľam nad podobnou otázkou." 

"Môj milovaný, si taký vzácny v tomto svete. Láskavý a obetavý. Nikdy som takého muža, ako si ty, nestretla. Neviem, v akej oblasti svojho života zažívaš nedostatok, ale chcem, aby si vedel, že som tu, ochotná ťa počúvať, aj keby bol celý svet proti tebe." upierala som pohľad na jeho oči. Po každom mojom slove sa ich odtieň vyjasňoval. Podobne ako slnko, ktoré sa skrylo za mrak a neustále vystrkovalo svoje lúče. Nadýchol sa a jeho tvár zjemnela hravosťou. 

"Ďakujem. Som šťastný, že si práve ty mojou ženou." vzal moju ruku a pobozkal mi prsty. 

"Nechceš mi prezradiť, čo ťa trápi?" spýtala som sa priamo. 

"Vieš, ako som ti spomínal, že som bol zvyknutý veľmi nevyjadrovať svoje pocity a zverovať sa iba Bohu? Chcel by som sa naučiť rozprávať s tebou o svojich ťažkostiach, ale nie je to také jednoduché. Veľmi rád sledujem, keď si takáto. Plná ľahkosti, bezstarostnosti a nevinnosti. Si ako slnko. Plná žiary. A keď sa ťa môžem nadýchnuť, všetko sa vytráca. Každá starosť a problémy." jemne ma pohladil po vlasoch a pery sa mu mihli v úsmeve. Zamilovane som hltala každé jedno slovo, ktoré vyšlo z jeho úst. 

"A čo keby sme začali tým, že mi povieš, ako sa cítiš teraz?" spýtala som sa pomaly. Oči mu zahrali veselosťou. 

"Nádherne, je pri mne žena, ktorú milujem." povedal nežne. Sklonila som hlavu a usmiala sa. 

"To ma teší a veľmi rada to počujem, ale myslela som skôr, tak celkovo. Akými pocitmi prechádzaš, keď tu sedíš a hľadíš do diaľky?" pokúsila som sa sformulovať otázku inak. Usmial sa. 

"Je to psychologické sedenie?" snažil sa odľahčiť tému. Sústredene som sa mu zahľadela do očí a mlčala. Rezignovane prikývol. 

"Mám rád ticho. Môžem v ňom počuť Jeho hlas. Učí ma a navodzuje k tomu, ako kráčať ďalej tam, kde mám pocit, že zlyhávam." povedal úprimne. 

"A v akých oblastiach máš pocit, že zlyhávaš?" spýtala som sa pokojne a neustále sledovala jeho tvár. Pošúchal si bradu a mlčal. Potom sa odhodlal odpovedať:

"Kedysi som ti hovoril, že nič pred tebou nechcem skrývať. O jednej veci som si nie moc istý a Mikael ma nabáda, aby som ti o tom povedal." 

"A ty chceš čo?" moja otázka ho zaskočila. Vedela som, že akokoľvek by sa rozhodol odpovedať, bolo by to správne. Verila som mu viac ako komukoľvek inému a nech tajil čokoľvek, nemenilo to moje pocity k nemu. 

"Si taká, výnimočná." šepol blízko mojich pier. Jeho oči horeli obdivom. Zachvela som sa. Ihneď som sa nadýchla a snažila sa sústrediť opäť na náš rozhovor. 

"Neodpovedal si." šepla som naspäť. Zaťal sánku a sklonil pohľad na moje prsty. 

"Nie som si úplne istý. Sľúbil som sám sebe, že urobím všetko preto, aby som ťa ochránil od strachu a obávam sa, že keby ti to poviem, opantal by ťa." povedal smutne. 

"Bojíš sa o moje srdce, ktoré sa pomaly, ale isto zakoreňuje v tom istom Ježišovi, od ktorého čerpáš aj ty?" po tejto otázke zdvihol pohľad ku mne a prekvapene pootvoril ústa. Usmiala som sa na neho. Skúmal celú moju tvár. Nadýchol sa a chcel niečo povedať. Po chvíli však ústa zatvoril a zmätene zdvihol obočie. "Si prekvapený?" opäť som sa usmiala. 

"Pravdupovediac, nečakal som to. Zdáš sa tak veľmi krehká, ale po týchto slovách vidím, ako Boh pracuje na tvojom srdci. Koľkou múdrosťou ťa požehnáva." 

"Potom už je len na tebe, aby si sa rozhodol. Nechcem na teba tlačiť, pokiaľ to budeš chcieť povedať, budem rada, ak nie, moju lásku k tebe to nezmení." 

"A čo tvoja nedočkavosť?" spýtal sa s úsmevom. 

"Učím sa rovnako, ako aj ty. Nie je to dokonalé, ale nemôže mi to uškodiť, práve naopak." usmiala som sa tiež. Pozrel na mňa zamilovaným pohľadom. Strácala som sa v ňom. Nemala som z nášho rozhovoru žiadne zlé pocity. Práve naopak, viedlo ma to do ešte väčšej dôvery k nemu. Jeho oči vypovedali to isté. 

Keď sme sa dostali na druhú stranu, bol už čas obeda. Viktor bol taký milý, že nám  pripravil ešte aj ten. Neuvedomovala som si, ako rýchlo na tomto mieste uteká čas. Bolo tu tak nádherne, že som mala chuť ostať tu s Joelom až do večera. Prišiel mu však nečakaný mail a potreboval sa dostať k svojmu notebooku. Aj napriek tomu, som bola vďačná, že ma sem vzal.