Nepomenovaný - 162.časť

Keď sme prišli domov, letmo ma pobozkal do vlasov a ihneď sa zavrel do pracovne. Rozhodla som sa, že mu spravím malú večeru. Pristúpila som ku komode, kde bol položený čierny prehrávač na CD. Letmo som popozerala, aký štýl hudby sa tu nachádza. Oči mi padli na disk, na ktorom bol obrázok oblohy. Rozhodla som sa vložiť ho dnu do prehrávača. Rozoznela sa veľmi príjemná hudba s anglickým textom. Znížila som hlas tak, aby som Joela nerušila. Pri počúvaní sa mi srdce napĺňalo pokojom a istotou. Keďže sa text opakoval, rýchlo som sa napojila a potichu si začala spievať spolu s hlasom, ktorý mi vchádzal do srdca. Pristúpila som naspäť ku kuchynskej doske. V rytme som sa vlnila a z chladničky vyberala suroviny, ktoré som tam našla. Spravila som ľahký zeleninový šalát s opekanými kuracími kúskami. Keď som sa otočila, Joel sedel na barovej stoličke a pozoroval ma s hlavou jemne nahnutou do strany. Mal jemne pootvorené pery a úžas v očiach. Zastala som a placho sa usmiala. 

"Koľko tu už sedíš?" spýtala som sa so zadržiavaným úsmevom. Oči sa mu zablysli. 

"Máš nádherný hlas, keď chváliš Ježiša. Keď som ťa počul, nedokázal som sa udržať a musel sa prísť pozrieť." jeho hlas znel nadšene. Hanblivosť mi zaplavila líca. Otočila som sa a snažila sa sústrediť na vyťahovanie tanierov. Podišla som k jedálenskému stolu a položila ich tam, spolu s misou šalátu. Vracala som sa pre vidličky, keď sa náhle postavil predo mňa. Rozbúšilo sa mi srdce. Položil ruku na môj chrbát a priblížil si ma ešte bližšie. 

"Spievaj prosím vždy, keď to tak budeš cítiť. Budem ťa s nadšením počúvať. Tvoj spev mi do srdca vnáša pokoj." povedal potichu, pobozkal ma jemne na líce a odišiel, aby sa posadil za jedálenský stôl. Chvíľu som tam stála a snažila sa upokojiť od jeho náhleho vyznania. Usmiala som sa a vzala vidličky. Jeho pohľad ma neustále zamilovane skúmal. 

"Ďakujem za výbornú večeru. Daj mi prosím ešte pol hodiny, potom budem už iba tvoj." povedal, keď dojedol. Daroval mi zamilovaný úsmev. Jamky sa mu nečakane zjavili na lícach. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo. Prikývla som. 

"Budem hore." povedala som a rozhodla sa poodkladať špinavý riad do umývačky. Pohladil ma po ruke, priblížil si ju k perám a pobozkal ma na prsty. 

"Ďakujem." povedal nežne a odišiel do pracovne. 

Vypla som prehrávač a pomalými krokmi vyšla na poschodie. Zamierila som si to priamo k dverám do spálne. Keď som sa však dotkla kľučky, zaplavila ma zvedavosť. Joel mi ukázal takmer všetky izby, okrem krajných dvoch od hlavnej kúpeľne. Rozhodla som sa preskúmať tú ďalej od schodiska. Podišla som k dverám a pomaly ich otvorila. Bola tma, takže som nič nevidela. Vyhľadala som vypínač a zasvietilo sa tlmené svetlo. Až po chvíli som zistila, že sa na ňom nachádza koliesko, ktorým som mohla zvýšiť intenzitu. Okolo mňa sa objavila obrovská drevená knižnica. Užasla som. V strede pri okne bol stôl so stoličkou a blízko jednej strany kreslo. Hneď vedľa druhé. Už na pohľad som zistila, že budú pohodlné. Poličky neboli plné kníh, boli naplnené len ztretiny. Pomaly som kráčala okolo a očami pohládzala každú jednu z nich. Prešla som na druhú stranu a pokračovala. Zrak mi padol na hrubú Bibliu. Presne to som hľadala. Chcela som načrieť do mojej obľúbenej studnice neutíchajúcej múdrosti. Vždy, keď som ju otvorila, zjavilo sa mi niečo nové, čo obohatilo moju životnú cestu. Pohladila som ju v dlaniach a posadila sa na kreslo. Chvíľu som pozerala cez okno. Bola síce tma, ale malé svetielka od domu nasmerované k lesíku, prinášali krásnu scenériu letnej noci. Aj nočná obloha bola jasná. Mesiac svietil žiarivejšie ako kedykoľvek predtým. Myslím, že toto miesto sa stane mojim obľúbeným v tomto dome. Už teraz sa moje srdce napĺňalo pokojom. Po chvíli dumania som sa opäť vrátila k Biblii. Náhodne som ju otvorila a skúmavo prehliadla obsah jej strán. 

Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!  Keby ste milovali len tých, čo vás milujú, akú vďaku si zaslúžite? Veď aj hriešnici milujú tých, ktorí ich milujú. Veď keby ste robili dobre len tým, čo vám dobre robia, akú vďaku si zaslúžite? Veď to isté robia aj hriešnici. Keby ste požičiavali tým, od ktorých očakávate, že vám to vrátia, akú vďaku si zaslúžite? Aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali späť to isté.  Ale milujte svojich nepriateľov! Robte im dobre! Požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude hojná vaša odmena a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.  Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec. (Biblia, Lukáš 6:31-36) 

Očami som hltala každé jedno slovo a ukladala si ich obsah. Opäť som sa zahľadela cez okno a premýšľala nad hĺbkou tých slov. Čo by mi tým chcel Boh asi povedať? Do srdca mi vošla zvláštna myšlienka. Zjavil sa mi tam rozhovor s Petrom a to, ako povedal, že by pomohlo, keby som vypovedala o Vilovi. Bili sa vo mne dva rôzne pocity. Strach a obavy a novoobjavená odvaha a láska v Bohu. Ako môžem milovať toho, kto sa ku mne správal násilne? Dušu som si obliekla do ticha a čakala odpoveď. Začni odpustením, zaznel tichý hlas v mojom vnútri. Zachvela som sa a zaplavilo ma teplo. Ako by som mohla? Neporozumela som, hoci odpoveď bola jednoduchá. Odpustenie neznamená zľahčenie toho, čo si zažila, hoci aj to viem vyliečiť, ak si na to pripravená. Stačí ti vedieť, Kto som a čoho som schopný. Ja sa o všetko postarám. Po týchto slovách sa mi zrýchlil dych. Nie som pripravená prijať túto Pravdu. Pomyslela som si. Odpoveď neprichádzala. Zaplavilo ma iba smutné ticho. Nadýchla som sa a položila Bibliu na stôl. Možno nie som až taká silná, ako som si myslela. Začula som tiché klopanie na dvere. Otvorili sa dvere a dnu nakukol Joel. Očami som ho pozývala dnu. 

"Sem si sa skryla?" pozrel na mňa zamilovane a čupol si ku mne. Skúmavo sa na mňa zahľadel. 

"Toto je nádherná izba. Veľmi sa mi páči." snažila som sa usmiať. 

"Čo ťa trápi?" spýtal sa vnímavo a pohladil prstom moju vrásku na čele. Otočil sa ku stolu a zahľadel sa na otvorenú Bibliu. Potom sa opäť zahľadel na mňa. Oči som uprela do modrého oceánu jeho očí. Jeho pohľad ma kolísal istotou. Chytil druhé kreslo a prisunul si ho bližšie ku mne. Sadol si a chytil ma za ruku. Stále čakal, čo mu poviem. 

"Ako vieš, že ma niečo trápi?" spýtala som sa prekvapene. Skúmavo na mňa pohliadol. 

"Hovoril som ti, že tvoje oči mi niekedy povedia viac, ako ty sama." 

"Som taká čitateľná?" zisťovala som. Usmial sa a sklonil hlavu. Jemne ňou pokrútil. 

"Nemyslím si. Skôr si pre mňa veľmi dôležitá. Nechceš sa o tom rozprávať?" spýtal sa ticho. Nadýchla som sa a premýšľala, čo mu mám vlastne povedať. Bol jeden z najbližších ľudí pre mňa. On jediný vedel, čo všetko som pri Vilovi zažila, aj napriek tomu som to nedokázala povedať nahlas. Pohladil ma po tvári. Privrela som oči a hlboko vydýchla. 

"Čítala som Bibliu. Veľmi mi pomáha k tomu, aby som dokázala pochopiť skryté veci v sebe. Jedna z nich je to, čo sa mi stalo.." odmlčala som sa a sklonila oči k jeho prstom. Pomaly som si k nim priblížila svoje a dotkla sa ich. Mlčal a čakal na moje pokračovanie. Jeho trpezlivosť mi zväčšovala dôveru k nemu. Nadýchla som sa a zdvihla pohľad k jeho očiam. "Keď som sa prvýkrát stretla s Vilom, nemala som z neho dobré pocity. Doteraz nechápem, prečo si vyhliadol práve mňa. Žiadno som nevykúkala v tom dave ľudí. Boli tam aj krajšie ženy odo mňa. Chcela som len chvíľu sama pre seba. Veľmi mi chýbal kontakt s tebou a snažila som sa všetko spracovať. Nevyhľadávala som spoločnosť, chcela som byť sama. Aj napriek tomu ma našiel. A odkryl moju zraniteľnosť, tým najhorším spôsobom." zlomil sa mi hlas a z očí mi vyšli nečakané slzy. Sama som nechápala hĺbku svojej bolesti. Ukryla som ju tak hlboko, že som o tom ani sama netušila. Boh áno. Poznal ma lepšie, ako si myslím. Joel si prisadol ešte bližšie ku mne a zovrel ma v bezpečnom hlbokom náručí. Bolesť postupne vychádzala na povrch. Nechala som, nech je on tým, kto ju vidí, v celej mojej zraniteľnosti. Keď som sa upokojila a rozhodla sa vyjsť zo svojho bezpečného úkrytu, Joelovho objatia, ešte stále mlčal a čakal. Jeho pochopenie a empatia ma udivovali. Prehlbovali moju istotu v neho. Pohladil ma nežne po vlasoch. "Boh ma pozná. Vie o všetkom lepšie, ako ja sama. A zasiahol ma práve v tejto oblasti, aby som sa oslobodila. Od strachu. Vieš čo ma však mrzí?" spýtala som sa skôr sama seba, ako jeho. Pokýval však hlavou. Jeho tvár bola jemná a vážna. "Ja ešte nie som pripravená prijať Jeho uzdravenie. Som veľmi slabá a v tej svojej slabosti spochybňujem Jeho silu. Hoci moje vnútro vie, moja bolesť to nedokáže prijať." vyznala som sa nahlas. Joel na mňa vnímavo pozeral. Čakala som, čo povie. Pomaly ma pobozkal na čelo. Jeho oči zjemneli a hlboko sa nadýchol. 

"Ako veľmi dobre ti rozumiem." povedal stroho.