Nepomenovaný - 163.časť

Nečakala som to, myslela som si, že mi dá nejakú radu alebo ma poučí. On však iba uznal moje pocity. Prekvapene som pootvorila ústa, vzápätí som ich opäť zavrela. Usmial sa a pohľad mu znežnel. Hlavu natočil nabok a mlčal. Akoby čakal, či nechcem ešte niečo povedať. 

"Ty ma chápeš? Zažil si niečo podobné?" odhodlala som sa spýtať. 

"Samozrejme." povedal stroho a opäť sa na mňa zahľadel. 

"Myslíš, že sa Boh bude na mňa hnevať, keď sa toho nedokážem pustiť?" spýtala som sa zaujato. Opäť sa usmial. 

"Nemyslím si. On vie, čo je pre teba správne, preto na teba pôsobí tak, že máš pocit, že je to naliehavé. Nevieš ako správne zareagovať v tej bolesti, ktorá ti bola spôsobená, však? Myslím, že keď sa ti to všetko stalo, vytvorila si si určitý druh obrany tým, že si sa rozhodla o tom nerozprávať a poprieť to, čo sa ti udialo. Je obrovský pokrok, že si sa rozhodla so mnou o to podeliť. Ježišova sila ťa dvíha a núti k tomu, aby si nezotrvávala na mieste, kam nepatríš. Chce ťa posunúť bližšie k Sebe. Tam, kde niet strachu, bolesti a ani trápenia. Iba úžasné miesto pokoja a odpustenia. To, čo spravil Vilo je hodné odsúdenia a podľa mňa musí skončiť vo väzení. Teba to však nemá zavrieť do väzenia spolu s ním." jeho hlas bol veľmi príjemný. Plný pochopenia, lásky a múdrosti. Napĺňal celé moje srdce. Uľavilo sa mi. Tá ťažoba, ktorú som si vytvorila svojim nesprávnym obrazom, bola razovo preč. Mohla som sa zhlboka nadýchnuť a v plnosti tak pocítiť Pánovu silu a lásku. 

"Môžem sa spýtať jednu otázku?" 

"Samozrejme, moja milovaná. Pýtaj sa, koľko len chceš." odpovedal zamilovane. 

"Ako to vyzerá s prípadom Vila, myslím to so mnou?" do hrdla mi vošlo sucho a musela som si odkašľať. Starostlivo si ma prehliadol a chvíľu mlčal. Napokon odpovedal vyrovnaným hlasom:

"Verím, že všetko pôjde v poriadku a Vila odsúdia už len kvôli tomu, že ťa napadol. Hoci, trošku nám zaťažilo to, že si nepodpísala tie papiere vtedy, keď si mala." povedal s výdychom. Nevyznelo to ako výčitka, ale ako skonštatovanie. Chápala som. 

"A čo ten skorumpovaný sudca?" spýtala som sa so zdvihnutým obočím. Joel si prehrabol vlasy a nadýchol sa. 

"Zistili jeho napojenie na Vilovho otca, ale dôkaz o úplatku nestačil k tomu, aby ho odvolali. Hoci Peter hovoril, že už to nebude on, kto bude zasadať v tomto prípade. Má to byť nejaký iný, nezaujatý sudca." jeho hlas bol pokojný a sebaistý. Prikývla som. 

"Pomohlo by, keby som vypovedala o tom, že sa ma pokúsil dvakrát znásilniť a že ma jeho otec vydieral?" spýtala som sa vážne. Joel na mňa prekvapene pozrel. Privrel ústa a mlčal. Po chvíli sa odhodlal odpovedať, jeho hlas znel o niečo hlbšie:

"Peter hovoril, že áno." 

Prikývla som a premýšľala nad celým týmto rozhovorom. Začínala som chápať dôležitosť toho všetkého. 

"Povedz Petrovi, že budem vypovedať." povedala som rázne. Samú ma prekvapil tón môjho hlasu. Joel zamračil čelo a chytil mi ruky do svojich dlaní. 

"Nemusíš to robiť, ak na to nie si pripravená." uistil ma. 

"Viem. Chcem to urobiť." povedala som ticho. Opäť ma vtiahol do svojho láskavého objatia. Rozlial sa mnou pocit bezpečia. Nadýchla som sa a v mysli spracovávala všetko, čo sa tu práve udialo. Obavy a strach nahradila istota a bezpečie. Odvaha, že to zvládnem. Pomohlo mi, že som to dokázala Joelovi povedať nahlas. Bola som vďačná Bohu za to, že mi vybral práve takéhoto manžela. Tak trpezlivého a láskavého. Ochotného vždy počúvať aj to, čo nevypoviem. Odtiahla som sa a odhodlala sa pozrieť mu do očí. Boli plné pokoja. Nikdy som v nich nezazrela ani štipku sebeckosti. 

"Ďakujem, že si taký silný v Bohu." povedala som nežne. Usmial sa a svoj pohľad na malý okamih otočil nabok. Potom sa opäť pozrel na mňa. 

"To On je silný vo mne." povedal s výdychom. Usmial sa a pobozkal ma na líce. Potom sa postavil a podišiel k oknu. Prekvapene som sa k nemu otočila a pozerala na jeho napätý chrbát. 

"Ako to vyzerá s tvojim projektom?" spýtala som sa so záujmom. Prehrabol si vlasy a rukami sa oprel o parapetu. Pohľad upieral do okna. Postavila som sa a pomalými krokmi podišla k nemu zozadu. Položila som ruky na jeho ramená a nežne ich pomasírovala. Privrel oči a zvesil hlavu. Vlasy sa mu dotkli špičky nosa. Natiahol ruku a jemne pohladil moje prsty. Pomaly sa narovnal, otočil ku mne a otvoril oči. 

"Neviem, čo ešte môžem urobiť, aby som tomu dokázal nejak pomôcť. Som v kontakte s Petrom, ale od neho znie stále to isté. Musíme počkať. Ale čo tie deti? Ako môžu počkať, už aj beztak to trvá dlho. Nechápem, ako sa niekto môže nabaliť ešte aj na tomto." pokýval hlavou a oči sa mu zaplavili smútkom. Boleli ma jeho slová rovnako, ako jeho. 

"Ako by som mohla tomu pomôcť?" spýtala som sa sústredene. Pohľad mu zjemnel a nežne sa usmial. 

"Tvoje láskavé srdce ma vždy poteší, moja sladká princezná." šepol zamilovaným hlasom a pohladil ma po odhalenej ruke. Jeho jemný dotyk mi spôsobil malú vlnu vzrušenia. Zahryzla som si do spodnej pery. Opäť sa usmial a do očí mu vošla hravosť. Úplne zabudol na to, o čom sme sa bavili. Nečakane ma vzal do náručia a pomalými krokmi odchádzal preč z knižnice. Prekvapene som na neho zažmurkala. 

"Čo to robíš?" spýtala som sa so skrývaným úsmevom. Mlčal a vkročil do spálne. Nežne ma položil do postele a pomalým, ale sústredeným pohybom, si ľahol vedľa mňa. Skúmavo na mňa zúžil oči a palcom sa dotkol mojej spodnej pery. 

"Hovoril som ti, aby si toto nerobila." nahol sa blízko mojich pier a vášnivo ma pobozkal. Vášeň, ktorá nás zahalila, zmyla všetko, čo sme predtým riešili.