Nepomenovaný - 164.časť

Ráno som sa zobudila trošku skôr, ako včera. Joel mal otvorené oči a s hlavou opretou o ruku ma zamilovane pozoroval. Usmiala som sa. Jeho oči sa zablysli a tvár zažiarila. 

"Dobré ráno, moja krásna." priblížil sa ku mne a pobozkal ma do vlasov. Nadýchla som sa a pretrela si oči, aby som sa prebrala. 

"Aké krásne ráno, keď môžem vidieť tvoje veselé oči." usmiala som sa a otočila sa celá jeho smerom. Usmial sa tak, že sa mu zjavili jamky na lícach. Potom mi nežne priložil dlaň na moje. Do srdca mi vošla obrovská neha a láska. Toto je skvelý pokrm pre môjho ducha, pomyslela som si. 

"Čo by si chcela dnes robiť?" spýtal sa veselo. 

"Potrebujem ísť do práce a potom som sa ťa chcela spýtať, či by sme nezašli na večeru k mojim rodičom?" jemne som na neho zdvihla obočie. Skúmavo si ma prehliadol a pobavene zdvihol kútik dohora. Potom si palcom obtrel spodnú peru.

"Už sa ti nepáčia večere, keď sme sami?" uškrnul sa a zdvihol na mňa spytujúco obočie. Sklopila som pohľad a potichu sa zasmiala. 

"To určite nie," zdvihla som opäť oči k nemu, "večere s tebou sú to najkrajšie, čo som kedy zažila." povedala som zamilovane. Do očí mu vošlo zvláštne tajomno. Radostne sa usmial. 

"Hm, cítim tam nejaké ale?" skúmavo naklonil hlavu nabok. Vydýchla som a privinula sa k jeho hrudi. Ovinul ma rukami. 

"Max dal mojim rodičom návrh, aby odleteli spolu s ním a ocko veľmi nechce, lebo sa o mňa bojí. Chcela by som, aby išli. Zaslúžia si, aby strávili čas aj s Maxom." vysvetľovala som mu ešte stále v jeho náruči. Jeho srdce bilo pokojným rytmom. Bolo pre mňa vzácnou melódiou, ktorá ma utišovala vždy, keď som to potrebovala. 

"Drahá?"

"Áno?" zdvihla som oči k nemu. Nežne sa na mňa zahľadel a potom ma pobozkal na čelo. 

"Samozrejme, že pôjdeme, aj keby si sa rozhodla, že ich chceš vidieť len tak." 

Zrazu zazvonil Joelov mobil, ktorý mal položený na stolíku. Neochotne sa odtiahol a posadil sa mi chrbtom. Chytil telefón do ruky a chvíľu pozeral na displej. Potom sa postavil. Medzitým som si vzala mobil do ruky aj ja a písala smsku ockovi, že dnes večer prídeme na večeru. 

"Mikael, dobré ráno." povedal veselo. Pomalými krokmi som sa približovala k nemu a sledovala jeho tvár. Veselosť nahradilo napätie. Prekvapene som zažmurkala. 

"Prečo?" spýtal sa vážne a zahľadel sa do mojich očí. Spýtavo som sa zamračila. Joel si prehrabol vlasy, pomaly sa ku mne priblížil a jemne ma pohladil po ruke. Opäť sa otočil k oknu a chvíľu tam niečo sledoval. Potom sa ku mne opäť otočil, pobozkal ma na líce, ukázal, aby som chvíľu počkala a rýchlymi krokmi vyšiel z izby. Zaplavili ma zvláštne pocity neistoty. Podišla som k oknu a snažila sa zistiť, čo Joel sledoval. Uvidela som však iba Jozefa, ktorý starostlivo pracoval s kvetmi. Pokrútila som hlavou a rozhodla sa vyhľadať Joela. Jeho hlas som začula z pootvorenej knižnice. Nesmelo som sa rozhodla pristúpiť bližšie. 

"Je to naozaj potrebné robiť? Iba ju to viac vystraší...Chápem, že sa bojíš o našu bezpečnosť, ale budem neustále v strehu... Dobre, máš pravdu, v noci to nie je možné... Ďakujem. Ozvi sa, ak budeš vedieť niečo nové." potichu som počúvala jeho rozhovor. Nebola som hrdá na to, že to robím potajme, ale chcela som vedieť, čo ho tak rozrušilo. Položil telefón na stôl a prehrabol si vlasy. Mlčky sa pozeral z okna. 

"Poď ďalej, drahá." povedal bez toho, aby sa otočil. Prekvapene som zažmurkala. Nechápala som, ako vedel, že som tu. Pomaly som vošla a pristúpila pár metrov od neho. Nadýchol sa a stále sledoval okolie vonku. Jeho tvár bola vážna a napätá. 

"Nechcel by si mi vysvetliť, čo sa deje?" spýtala som sa pokojne. Otočil sa ku mne a priblížil sa bližšie. Pohladil ma po vlasoch a pobozkal na čelo. Na chvíľu sklonil pohľad a potom sa na mňa skúmavo pozrel. 

"Dáš mi prosím čas? Všetko ti vysvetlím, ale nie teraz." povedal vážne. Jeho oči ma uisťovali, že je to pre mňa tak správne. Prikývla som. Vydýchol a vtiahol ma do náručia. Tlkot jeho srdca ma upokojoval. 

"Potrebovala by som ísť do práce." povedala som ticho, skrytá ešte stále v jeho ochranárskom náručí. Pomaly sa odtiahol a venoval mi jemný úsmev. 

"Odveziem ťa. Potrebujem sa zastaviť v kancelárii. Večer pre teba prídem a pôjdeme k tvojim rodičom. Dobre?" povedal pokojne a ja som prikývla. 

V práci som sa cítila nesvoja. Neustále som premýšľala nad Joelovým rozhovorom s Mikaelom. Mohlo to mať niečo spoločné s Vilom? Premýšľala som, či vlastne chcem vedieť pravdu. Ten pokoj, ktorý sa vo mne za tých niekoľko dní nahromadil, som nechcela stratiť. Bola som pripravená, spoznať to, pred čím sa ma obaja snažili chrániť? 

"Lívia? Si v poriadku?" začula som Anetkin starostlivý hlas a strhla sa. V ruke som držala knihu a až teraz som si všimla, že ostatné sa mi z kôpky rosypali na zem. Anetkin pohľad ma skúmal. 

"Ó, áno. Prepáč, len som sa zamyslela." jemne som sa na ňu usmiala a rýchlo som začala knihy dávať na svoje miesto. 

"Nechcela by si si dať čaj?" spýtala sa so záujmom. Keď som uložila poslednú knihu, prikývla som. Anetka na chvíľu odišla a potom sa vrátila s dvomi hrnčekmi. Posadili sme sa a ja som pocítila  príjemnú vôňu čaju. Okamžite ma zaplavili príjemné spomienky a usmiala som sa. 

"Ďakujem, toto som potrebovala." povedala som veselo a Anetka mi venovala priateľský úsmev. 

"Môžem ti nejako pomôcť v tom, čo ťa trápi?" spýtala sa so záujmom. Sklonila som pohľad na hrnček a chvíľu mlčala. 

"Ja vlastne ani neviem. Chcela by som, aby nikdy neskončil ten pokoj, v ktorom sa teraz nachádzam. Cítim sa taká šťastná a úplná. Bojím sa toho, čo by mohlo prísť." povedala som ticho. Anetka sa na mňa pokojne pozrela a usmiala sa. 

"Myslím, že toho sa bojíme všetci. Ja keď som prijala Ježiša do svojho srdca prežívala som dlhší čas nádhernú nadprirodzenú opateru. Cítila som sa ako malé dieťa v matkinom bezpečnom náručí. Absolútne nič negatívne sa ma nedotýkalo. Ľudia boli zo mňa prekvapení. A potom prišla obrovská rana, ktorá ma zlomila. Ocitla som sa na ráscestí. Myslím, že som tam dlho stála a umárala sa. Myslela som, že Boh o mňa stratil záujem." odmlčala sa a ja som zaujato skúmala jej tvár. Rovnako, ako Noemi mi bola táto žena obrovským darom. Vždy mali čo povedať a vždy to bola perla múdrosti. 

"Mohla by som vedieť, čo ťa zmenilo?" spýtala som sa nesmelo. 

"Iste. Môj syn náhle zomrel pri leteckom nešťastí. Pracoval ako pilot pri vyhliadkových letoch. Doteraz nikto nechápe, ako sa mu to vlastne stalo. Ale Boh bol dobrý. Ja som si to uvedomila až časom. Dal mi možnosť stretnúť Noemi, ktorá prežívala rovnakú bolesť ako ja. Vieš, aké to bolo ozdravujúce, môcť sa vyrozprávať niekomu, kto prežíval presne to isté? Noemi je najdrahšia priateľka, akú som za celý svoj život stretla. A som jej neskonalo vďačná, že mi v tom najťažšom období podala pomocnú ruku a pomohla mi vybrať si tú správnu cestu." jej hlas sa triasol dojatím. Samú ma zaplavovali slzy od toho emotívneho vyznania. Jej svedectvo sa ma hlboko dotklo. 

"Ďakujem Anetka, si pre mňa požehnaním, rovnako ako Noemi. Obe ste vzácne Božie ženy a som presvedčená, že Boh si vás mocne používa aj v mojom prípade. Ani nevieš, ako mi tvoje slová dodali odvahu." povedala som a nežne ju objala. Bol to drahý čas, ktorý som si opäť uchovávala hlboko vo svojom srdci. Začínala som si uvedomovať, že zbytočným premýšľam o budúcnosti si nijak nepomôžem. Do srdca mi vošiel naliehavý pocit, že Ježiš nie je Bohom mojich ustráchaných predstáv o budúcnosti, ale Bohom prítomných okamihov, v ktorých môže nečakane konať. Rovnako, ako v prípade Lazára, keď boli všetci presvedčení, že už je niekoľko dní mŕtvy. A On prišiel, vo svojej neskonalej láske a urobil zázrak jediným zvolaním: "Lazár, poď von!" (Biblia, Ján 11:43) Rovnako naliehavý hlas volal aj na mňa. Poď von!, zo svojej umelo vytvorenej bubliny a vstúp do Života. Bezmyšlienkovito som sa rozhodla urobiť prvý krok. 

Anetka ma pohladila po ruke a vstala na odchod. Akoby chápala, že potrebujem čas. Odovzdane som sa na ňu usmiala a očami jej poďakovala, že pristúpila ku mne v ten správny čas a s tými najvzácnejšími slovami.

Práca ďalej prebiehala veľmi pokojne. Myšlienky nepokoja, ktoré sa mi snažili do srdca vkradnúť sa už viac nevracali. A ja som tichou modlitbou vďaky vzývala svojho Utešiteľa.