Nepomenovaný - 165.časť

Joel ma čakal vonku opretý o dvere auta, keď sme s Anetkou zatvárali. Ticho pozdravil Anetku, pobozkal ju na obe líca a potom ma chytil za ruku. Otvoril mi dvere a rýchlym krokom sa posadil vedľa mňa. Usmieval sa, keď si ma skúmavo prehliadal. Pobavene som uhla pohľadom na obrúčku na jeho prsteníku. Bol to úžasný pocit vedieť, že je odo mňa. Pomaly sa nahol ku mne.

"Si nádherná, moja sladká princezná." jeho nežný hlas mi pošteklil bubienok. Zdvihla som pohľad k nemu a jemne sa usmiala. Jeho pohľad zahorel a potom znežnel. 

"Veď si ma videl ráno. Som stále rovnako oblečená, nič sa na mne nezmenilo." povedala som ticho. Poškriabal sa ukazovákom na brade a pokýval hlavou. 

"V tvojich očiach vidím niečo nové. To, čo tam ráno nebolo." povedal a skúmavo sa mi opäť zahľadel do očí. Usmiala som sa. Bol tak veľmi vnímavý, dokonale vedel čítať v mojich očiach. Náhle sa priblížil k mojim perám a jemne ma pobozkal. Vnútro mi zaplavila vlna horka. Kútik sa mu pohol dohora a odhalil tak moju obľúbenú jamku. Potom zvážnel a naštartoval. Spustilo sa autorádio a zaplavila nás príjemná melódia.

Keď sme prišli k mojim rodičom, Joel otvoril zadné dvere a podal mi kyticu kvetov. Nečakala som to, do rúk si vzal ešte jednu, ktorú plánoval dať mamke. Prekvapoval ma jeho zmysel pre detail. Vždy, keď chcel darovať kyticu mamke, mal  jednu pripravenú aj pre mňa. Zamilovane som ho pobozkala na pery. Nečakal to a takmer mu kvety vypadli z rúk. Pobavene som sa uškrnula. Keď som otvorila dvere, rodičia nás už netrpezlivo očakávali. Joel podal kvety mamke a tá ho rodičovsky objala a pobozkala. Videla som, že to na neho veľmi zapôsobilo. Ako sme vošli do obývačky, začudovala som sa, koľko toho mamka s ockom prichystali. Pripravili hotovú hostinu, čomu sa potešili najmä Joel a Max. Musela som sa smiať, ako dobre si rozumeli, čo sa týkalo jedla. Joelovi sa nakoniec podarilo upokojiť ocka a mamku natoľko, že sa rozhodli súhlasiť s Maxovým návrhom, odísť s ním. Pohladila som Maxa po ruke, on sa na mňa veselo usmial a poďakoval Joelovi. Tešila som sa z času, ktorý sme spolu mali. Cesta bola dohodnutá už o pár dní. Nechcela som sa napĺňať smútkom z ich odchodu. Tešila som sa, že sú tu a môžem s nimi zdieľať svoje šťastie. 

Keď sme neskoro večer vchádzali na príjazdovú cestu k nášmu domu, uvidela som, že sa okolo nášho domu prechádzajú dvaja cudzí muži v oblekoch. Zmätene som sa zamračila a zahľadela sa na Joelovu premýšľajúcu tvár. 

"Čo to má byť?" spýtala som sa trhane. Nadýchol sa a pokojne sa mi zahľadel do očí. Spýtavo som zdvihla obočie. Jemne ma pohladil po tvári, vypol motor a vyšiel mlčky von. Pristúpil k mojim dverám a chytil ma za ruku. Potom sme pomaly kráčali smerom dnu. Pri dverách kývol hlavou na mužov a odomkol ich. Stále ma držal za ruku. Keď sme vošli, Joel zamkol dvere a usadil sa na stoličku. Chvíľu mlčal, akoby si utrieďoval myšlienky. S čo najväčším pokojom vo svojom vnútri som si k nemu prisadla. 

"Kto sú tí muži, tam vonku?" spýtala som sa opäť. Zdvihol na mňa sebaistý pohľad. Prehrabol si vlasy a hlboko sa nadýchol. 

"Je to naša ochranka." povedal pokojne. Spytujúco som na neho zdvihla obočie. 

"Načo nám je ochranka?" spýtala som sa so stiahnutým žalúdkom. Priblížil stoličku ku mne a chytil mi ruky. Palcom ich jemne hladil. Vydýchol. Priblížil svoju tvár k mojej. Pocítila som jeho vôňu a zmätene zažmurkala. 

"Stretol som sa s Mikaelom. Odporúčil mi, že je to dobré pre našu bezpečnosť." povedal hlbokým hlasom. Potom mi jemne rukou vošiel do vlasov a palcom ma pohladil po líci. Visela som na jeho očiach. 

"Nechceš mi povedať viac?" snažila som sa nadýchnuť, ale do môjho vnútra pomaly vchádzalo napätie. Rezignovane zvesil hlavu, pustil mi ruky a pomasíroval si šiju. Prikývol a opäť zdvihol pohľad ku mne. Pery sa mu jemne pootvorili, akoby chcel niečo povedať. Razom však silno zovrel sánku. Čakala som. Vedela som, že to bolo niečo vážne a on vyberal tie správne slová. Tentokrát som jeho ruku chytila ja a vložila ju do svojich. Jeho oči zjemneli. 

"Keď sa ťa Vilov otec snažil vydierať druhýkrát a ja som tam nebol, uvedomil som si, že potrebujem pomoc. Kontaktoval som Mikaela, aby mi poslal niekoho, komu dôveruje. Nakoniec prišiel on sám, spolu ešte so svojím parťákom. Keď som letel za tebou, letel so mnou aj on. Mikael musel ešte ostať, pretože potreboval čas, aby zistil, čo sa vlastne deje." odmlčal sa a letmo sa poškriabal po nose. "Potreboval som niekoho, komu môžem veriť a kto bude s tebou, keď ja nebudem môcť." povedal ticho. Zmätene som na neho zažmurkala. 

"Ty si na mňa nasadil tajnú ochranku?" spýtala som sa prekvapene. Nadýchol sa a oblizol si pery. Upieral na mňa skúmavý pohľad. 

"Pár dní potom, ako som prišiel, mi začali  chodiť anonymné vyhražné dopisy. Musel som niečo urobiť, aby som vedel, že si v bezpečí." povedal rezignovane. Hoci som bola šokovaná, moje vnútro mi šepkalo, že tak to bolo správne. Opäť sklonil pohľad a zahľadel sa na moje prsty, ktoré som mala položené na jeho ruke. 

"Drahý, ďakujem, že si taký starostlivý." rozhodla som sa povedať do zvláštneho ticha, ktoré medzi nami vyrástlo. Zdvihol svoj pohľad ku mne a ja som ho nežne pobozkala na líce. Nadprirodzená istota a pokoj mi obalovali srdce. Vydýchol si a jemne sa usmial, ale potom náhle zvážnel. 

"To nie je všetko. Mikael mi dnes oznámil, že Vila staršieho dnes vzali do cely predbežného zadržania. Práve preto mi odporučil ochranku aj k nášmu domu. Chcem, aby si vedela, že sa nemusíš ničoho báť. Postarám sa o teba." povedal rázne. Mlčky som na neho hľadela a snažila sa utriediť si, čo som práve počula. Pokojne som sa nadýchla a spomenula si na všetky moje sny a utvrdenia o Božej nadprirodzenej ochrane. Prikývla som. 

"Viem." snažila som sa povedať pokojne. Joel si opäť prehrabol vlasy. Tušila som, že ešte stále niečo v sebe drží. Opäť som ho pohladila po ruke. 

"Mikael mi ešte povedal niečo, čo som nečakal." povedal ticho. Uprel na mňa naliehavý pohľad. Snažila som sa udržiavať si svoj novovybudovaný pokoj. Ticho som privrela oči a potom sa na neho sebaisto pozrela. Prikývla som, že som pripravená vypočuť si to. 

"A to je?" snažila som sa ho podstrčiť, aby pokračoval. 

"Vilov právny zástupca vraj našiel svedka, ktorý stál pri dverách knižnice a chce vypovedať v prospech Vila, že útok na teba bol neúmyseľný a iba sa bránil proti mne." vydýchol a do tváre mu vošlo napätie. Do vnútra mi začal vchádzať strach a hnev. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. 

"Ale to vôbec nie je pravda. Vilo bol odzačiatku veľmi agresívny, aj Anetka to dosvedčí. A ja som sa tiež rozhodla, že budem proti nemu svedčiť. Nemôže mu to prejsť!" zvýšila som hlas a postavila sa. Nahnevane som sa začala prechádzať po miestnosti. V očiach ma pálili slzy. Inštinktívne som si skryla tvár rukami a otočila sa Joelovi chrbtom. Chcela som byť silná, ale strach ma začal ťahať do svojich pazúrov. Joel ku mne pomaly pristúpil a zahalil ma do svojho bezpečného objatia. Sklonil ústa k mojim vlasom a pobozkal ma. 

"Moja vzácna princezná. Som tu. Všetko je v poriadku." šepkal do ticha a ochranársky ma ukryl ešte hlbšie vo svojom objatí. Nechala som, nech ma zaplavia slzy tak mocne, ako to bolo potrebné. Aby ten strach úplne odišiel. Zdvihol ma do náručia a ja som sa so vzlykmi ešte viac ukryla k jeho hrudi. Pomalými krokmi ma odniesol na sedačku. Stále som sa ukrývala v mojom bezpečnom prístave. Jednou rukou ma nežne hladil po vlasoch a druhou jemne prechádzal po mojom chrbte. Bola som dostatočne dlho ukrytá u neho a v tichu, aby slzy prestali a nahradila ich neha a láska. Vydýchla som a privrela oči. Jeho príjemné dotyky ma upokojili natoľko, až som zaspala.