Nepomenovaný - 166.časť

Bosými nohami som kráčala po plytkom potôčiku. Jeho dotyk ma príjemne ovlažoval. Vedľa mňa kráčal Joel. Chytil ma za ruku a do očí mu vošli veselé iskričky. Priblížil sa ku mne a nežne ma pobozkal. Srdce mi prekypovalo radosťou a láskou. Slnko zrazu zahalili čierne mraky. Vystrašene som sa otočila nabok a snažila sa očami varovať Joela. Mizol mi však pred očami. Hoci som sa ho snažila zastaviť, nedokázala som to. Pomaly sa hladina zvyšovala a ja som už bola takmer celá vo vode. Trčala mi len hlava. Zdesene som sa snažila nadýchnuť. Keď som sa otočila na druhú stranu, uvidela som zelenú trávu. Zbesilo som sa snažila k nej dostať. Zrazu sa tam objavil Vilo so svojím nechutným pohľadom. Zastala som. Krivo sa uškrnul a prstom mi ukazoval, aby som prišla k nemu. Stiesnene som pokrútila hlavou a otočila sa na druhú stranu. Hladina stále narastala a ja som sa začala topiť. "Odpúšťam ti." ticho som zašepla pod vodou. Náhle voda zmizla a ja som sa ocitla na našej terase. V rukách som držala dieťatko. Nádherného modrookého chlapčeka, ktorý na mňa upieral zamilovaný pohľad. "Tvoj syn, Simeon." zaznel mohutný hlas v priestore. Telo mi zaplavili zimomriavky. Chlapček ma chytil za prst a usmial sa. Do srdca mi vošla obrovská dávka nehy. Zrazu chlapček zmizol. Otočila som sa. Za mnou stál Joel a držal dieťatko vo svojom náručí. Zamilovane som sa na neho usmiala. Jeho pohľad bol naplnený obdivom. Pozeral na dieťatko a nadšene sa usmial. Skúmavo som na neho pozerala. Snažila som sa k nim vystrieť ruku. Joel sa na mňa zoširoka usmial. Podskočilo mi srdce radosťou. Bol to nádherný pohľad. 

Pocítila som jemný dotyk na mojich perách. Usmiala som sa a pomaly otvorila oči. Bol to iba sen, pomyslela som si. Aký skutočný. Ešte teraz som cítila to nadšenie. Joel sa ku mne priblížil a zaujato ma skúmal. 

"Čo sa ti snívalo?" spýtal sa priamo. Tajomne som sa usmiala a sklonila pohľad. Zrazu ma napadla naliehavá otázka. 

"Ako chceš, aby sa volal náš syn?" zodvihla som oči k nemu. Prekvapene zdvihol obočie a skúmavo si ma prehliadol. 

"Nepremýšľal som nad tým. A ty?" veselo sa usmial. Skryla som sa do jeho náručia. Ľahol si na chrbát a ochranársky ma objal okolo pliec. Prstami som hladila jeho hrudník. 

"Čo hovoríš na meno Simeon?" spýtala som sa pokojne. Vzal moju ruku do svojej a priložil si ju k perám. Nežne ju pobozkal. 

"Páči sa mi." povedal hravo. Potom sa náhle odo mňa odtiahol, posadil sa a skúmavo si ma začal prehliadať. "Prečo ťa táto otázka napadla práve teraz, skoro ráno?" 

Sklopila som pohľad a premýšľala, čo mu mám povedať. Dotkol sa mojej brady a zdvihol mi tvár, aby mi mohol skúmavo pozrieť do očí. Mlčala som. Ešte stále som sama nevedela, čo si mám o tom sne myslieť. Usmiala som sa. 

"Nikdy sme sa o tejto téme nerozprávali. Chcela som vedieť, aký je tvoj názor." snažila som sa odpovedať pokojne. Stále mi skúmal oči. Hlavu nahol jemne nabok a mlčal. Jeho pohľad bol plný pokoja a lásky. Viac sa nepýtal. Priblížil svoju tvár blízko k mojej a nežne ma pobozkal na pery. Vnútro mi okamžite zaplavila vlna tepla. Potom sa pomaly odtiahol a kútik úst sa mu posunul dohora. 

"Urobím raňajky a potom ťa odveziem do práce." oznámil pokojne. Do mysle sa mi vrátili spomienky na včerajší večer. Objavila sa vo mne nečakaná otázka,  ktorú som včera zabudla položiť. 

"Môžem sa spýtať jednu otázku?" vážne som zdvihla obočie. 

"Samozrejme." všímavo sa na mňa opäť zahľadel. 

"Čo je napísané v tých výhražných dopisoch, ktoré si dostával?" snažila som sa opýtať čo najpokojnejšie. Do tváre mu vošlo napätie a zvážnel. Myslím, že práve túto otázku nečakal. Prehrabol si vlasy a zhlboka sa nadýchol. Ako vždy, neodpovedal ihneď. Nervózne som sa začala hrať s koncom periny. Chytil moju ruku a preplietol si moje prsty so svojimi. Nežne mi palcom pohladil hánky. Odhodlala som sa a pozrela opäť do jeho očí. Napätie, ktoré tam pred chvíľou bolo, vystriedal nádherný belasý pokoj. Nežne som druhou rukou pohladila jeho tvár. Je naozaj obrovským Božím darom, ktorý ešte stále nedokážem úplne pochopiť. Už jeho pohľad mi dal odpoveď na všetko, čo som potrebovala vedieť. Privrel oči a pritúlil sa k mojej dlani. Do srdca mi okamžite vošla obrovská neha. Nepotrebujem to vedieť. Potrebujem jeho. Vďaka Bože, zvolala som v mysli. "Nepotrebujem to vedieť." pošepla som do ticha. Náhle otvoril oči a objavil sa v nich obdiv. Priblížil sa ku mne a rukou mi vošiel do vlasov. Očami prechádzal z mojich očí na moje pery. Potom sa ich jemne dotkol. Na chvíľu prestal a daroval mi pohľad plný lásky. Opäť sa zmocnil mojich pier, tentokrát vášnivejšie a s obrovským odhodlaním darovať mi celého seba.