Nepomenovaný - 167.časť

Do práce som prišla ako prvá. Keď som otvorila dvere zazvonil mi telefón. Bola to Anetka. Chcela mi oznámiť, že dnes nepríde do práce, lebo sa necíti dobre. Ubezpečila som ju, že je to v poriadku a nech si hlavne oddýchne. O pár minút nato, ako som položila kabelku a prehliadala si, čo by som mohla urobiť dnes ako prvé, vošla dnu poštárka. Ako vždy s krásnym žiarivým úsmevom. Ihneď som sa usmiala tiež. 

"Dobré ráno, tak, čo tu dnes pre nás máte?" spýtala som sa s dobrou náladou.

"Dnes iba jednu obálku. Je to zvláštne, ale je na nej len adresa knižnice a vaše meno." povedala s prekvapeným pohľadom a podala mi obálku do ruky. Skúmavo som si ju prehliadala z obidvoch strán. 

"Ďakujem." povedala som zamyslene. Poštárka sa rozlúčila a odišla. Sadla som si na stoličku a ešte raz preskúmala záhadnú obálku. Vzala som si nožnice z kancelárskeho pohárika, ktorý sme mali na stole a opatrne ju prestrihla. Nazrela som dnu a vytiahla biely papier poskladaný napoly. Keď som ho roztvorila prešla mnou hrôza.

ČOSKORO SA TI BUDE DÝCHAŤ OMNOHO ŤAŽŠIE 

Do žalúdka sa mi vkradla nevoľnosť. Odhodila som list na stôl a vystrašene sa rozhliadala dookola. Celé moje vnútro sa roztriaslo. S trasúcimi sa rukami som začala prehliadať kabelku a snažila sa nájsť svoj mobil. Keď som ho konečne vytiahla, rýchlo som vytočila Joelove číslo. To bolo prvé, čo ma napadlo. Srdce mi šialene bilo strachom a nevedela som sa žiadno upokojiť. Postavila som sa a napäto sa zadívala z okna. Zdvihol pri prvom zazvonení. 

"Láska?" jeho hlas znel prekvapene. Netelefonovali sme spolu cez deň, pokiaľ to nebolo nutné. 

"Joel? Mohol by si prosím prísť za mnou?" spýtala som sa s trasúcim hlasom. 

"Čo sa deje? Si v poriadku?" jeho hlas zvážnel. 

"Niečo mi prišlo. Prosím príď." povedala som so zovretým hrdlom.

"Hneď som tam." povedal rázne a zložil. Rezignovane som sa posadila naspäť na stoličku a jedným okom pozrela na list na stole. Začala som zhlboka dýchať a snažila sa upokojiť. Srdce som však stále mala v silnom zovretí strachu. O pár minút nato vošiel dnu Joel. Vydesene som sa na neho pozrela. Do očí mi vošli slzy. Ihneď ku mne podišiel a vtiahol ma do náručia.

"Niekto mi poslal..." zlomil sa mi hlas a silno som sa rozplakala strachom. Joel ma pokojne hladil po vlasoch.

"Už je dobre, som tu. Všetko je v poriadku. Nemusíš sa báť." šepkal mi nežne do ucha. Celý sa ku mne privinul. Zrazu som začula, ako sa otvorili dvere. Strhla som sa. Vo dverách zastal sebaisto Mikael. Trhane som sa nadýchla. Ešte stále v Joelovom náručí. Pomaly vošiel dnu a skúmavo sa porozhliadal po okolí. Podišiel k stolu a do rúk vzal papier, ktorý ma tak vydesil. Pozrel na Joela tichým pohľadom a vážne si prečítal jeho obsah. Potom si ho vložil do saka. Opäť sa skúmavo pozrel na Joela.

"Drahá, môžeš nám povedať, kto ti ten list doniesol?" jemne sa odtiahol a pozrel na mňa nežnými očami. Rukou ma s láskou pohladil po tvári. Nadýchla som sa a snažila sa upokojiť. Pomohol mi posadiť sa. Obaja si vzali stoličky od vedľa a sadli si oproti mne.

"Hneď ráno prišla poštárka a doniesla mi obálku bez spätnej adresy." povedala som napäto.

"Môžeš mi prosím tú obálku ukázať?" spýtal sa Mikael mäkkým hlasom. Prikývla som. Pozrela som na stôl, ale tam som ju nenašla. Skúmavo som sa popozerala dookola, až po chvíli som zistila, že mi padla na zem. Zdvihla som ju a trasúcimi rukami podala Mikaelovi. Skúmavo si pozrel prednú a zadnú stranu. Joel na mňa uprel pokojný, zamilovaný pohľad. Priblížil sa ku mne a preplietol si so mnou prsty. Pomaly som sa začala upokojovať. Mikael sa zdvihol a otočil sa ku mne. Z jeho tváre vychádzalo zvláštne teplo. Pozrel na mňa láskavými očami.

"Urobím všetko preto, aby som zistil, kto to urobil. Tento dopis je iný, ako tie, čo chodili Joelovi. Je tu známka. Neboj sa Lívia, jeden z mojich mužov na teba stále dáva pozor. A nezabudni," odmlčal sa a jeho oči sa na mňa upreli vo zvláštnom svetle, "sám Boh sa stal človekom, aby ti pomohol obstáť v ťažkých skúškach." jeho hlas vo mne rozhorel zvláštny oheň rozvážnosti. Srdce sa mi v okamžiku nádychu uvoľnilo a zaplavila ho istota. Prekvapene som na neho pootvorila ústa a chcela som niečo povedať. Ihneď sa však otočil a odišiel von. Vo vnútri mi ostal zvláštny pocit, akoby v tom bolo niečo viac ako len tento okamih. Pocítila som jemný dotyk na svojich prstoch. Otočila som pohľad na Joela. Zamilovane ma skúmal.

"Ako sa cítiš, moja drahá." spýtal sa jemne. Okamžite, ako som začula jeho starostlivý hlas, ma naplnila neha.

"Už lepšie, keď si tu." pozrela som na jeho prsty. Priblížil pery k môjmu lícu a nežne ma pobozkal. Usmiala som sa. 

"Odveziem ťa domov." povedal starostlivo.

"Nie, Anetka dnes nemôže prísť a ja to tu nemôžem zavrieť. Mikael predsa hovoril, že sa nemusím báť." povedala som pokojnejšie. Joel na mňa uprel obdivný pohľad a zamilovane sa usmial.

"Pomaly sa z teba stáva odvážna princezná." povedal veselo. Zasmiala som sa. Palcom mi pohladil kútik pier.

"Mám pri sebe bohabojného princa." zamilovane som sa mu pozrela hlboko do očí. Ich farba zmenila odtieň. Do bruška mi vbehli motýle. Náhle ma nežne pobozkal na pery. Zatajila som dych. Ako sa odtiahol, pobozkal mi prsty a postavil sa.

"Musím ísť za Mikaelom, prídem po teba podvečer." povedal veselo, zdvihol sa a vo dverách sa ku mne ešte otočil. Mlčky sa zahľadel, kútikom sa usmial a žmurkol na mňa. Divoko sa mi rozbúšilo srdce. Keď sa dvere zavreli, stále som nechápala, ako sa situácia dokázala tak náhle zmeniť. Naplnila ma obrovská bázeň a vďačnosť k Bohu. Privrela som oči. To všetko Ty, však? Tak naprirodzene ma ochraňuješ, že to ani sama v hĺbke nedokážem obsiahnuť. Ďakujem, môj Ježiš. V mojom vnútri zaznel tichý hlas:

Moja láska prevyšuje každé tvoje poznanie. (Biblia, Efezanom 3:19)

Počas práce sa mi niekoľkokrát v mysli vracal Mikaelov pohľad a jeho veta: "Sám Boh sa stal človekom, aby ti pomohol obstáť v ťažkých skúškach." Tá veta mala takú hĺbku, že ma zaplavovala v každej mojej bunke. Kam až som ochotná pustiť Boha? Strhla som sa, keď sa otvorili dvere a vošli dnu malí čitatelia zo škôlky spolu s učiteľkou. Ich detská radosť ma naplnila natoľko, až som úplne na všetko zabudla.