Nepomenovaný - 17.časť

"Hore som ti pripravil posteľ. Je čas ísť spať." zrušil razovo príjemne sa vyvíjajúci večer.

"Iste." povedala som trošku znechutene.

Kráčala som za ním pomaly schodami hore. Trošku neochotne. Tak dobre mi bolo v jeho prítomnosti, že sa mi nechcelo ostávať samej. Keď sme obaja vošli do izby čakala som, čo sa bude diať. Túžila som, aby ten múr medzi nami zbúral. Reagoval však úplne inak ako som dúfala. Poprial mi dobrú noc a odišiel dole. Dosť ma to sklamalo. Tie emócie, ktoré som prežila na chate a teraz, ma prevalcovali. Sadla som si na posteľ a začala plakať. Vnútri mi narástla obrovská hrča. Vošla som do kúpeľne, zapla si sprchu a nechala, aby teplý prúd vody zo sprchy prechádzal cez moje vlasy na tvár a kvapky tiekli na celé moje telo. Slzy sa miešali s vodou a ja som sa mohla celá zlomiť v plači. Schúlila som sa do klbka a nechávala som všetkému voľný priebeh. Bolo to očisťujúce a hrča pomaly mizla. Po pol hodine som vodu vypla a zachumlala sa do veľkej osušky, ktorú tam pre mňa nachystal. Bol taký starostlivý a zároveň taký chladný, čo sa týkalo vyjadrovania jeho pocitov. Sebaľútosť si ma zobrala do svojich chápadiel prvýkrát. Prečo práve ja? Čomu ma má toto naučiť? Najskôr to s Vilom. Pri pomyslení na neho sa mi zdvihol žalúdok a utekala som na záchod. Musel to počuť a o pár minút mi klopal na dvere, či som v poriadku. Umyla som si ústa a tvár a sadla som si po tichu na posteľ. Neodpovedala som mu. Nevedela som, čo mu mám povedať. Potichu otvoril dvere a sadol si na kreslo, ktoré bolo vedľa postele. Uprene hľadel na moju tvár. Cítila som to. Ja som však mala oči upreté na zem. Nemala som svoje pocity ešte jasne pod kontrolou, tak som nevedela zo seba nič dostať. 

"Lívia." moje meno z jeho úst znelo inak. Krajšie. Slastnejšie. Vytrhlo ma to zo sebaľútosti a prekvapene som na neho zažmurkala. 

"Pýtal som sa, či si v poriadku?" uprene na mňa hľadel a ja som mala pocit, že sa mi točí svet. Všetko je inak ako kedysi. Nespoznávala som samú seba v jeho blízkosti.

"Myslím, že áno. Len sa mi urobilo trošku nevoľno." povedala som zahanbene.

"Priniesol som ti čaj. Pomôže ti." Ani som si nevšimla, že vo svojich rukách drží hrnček. Podal mi ho a ako som ho chytila, dotkli sme sa prstami. Usmial sa na mňa a ja som na sekundu stratila dych. Iba som zmätene pozerala raz na neho a raz na hrnček. Po pár sekundách ruky odtiahol a postavil sa. Pomaly sa prechádzal a potom sa mi otočil chrbtom.