Nepomenovaný - 170.časť

Ráno som sa prebrala a ešte so zavretými očami sa chrbtom pritisla k jeho telu. Ovinul si ruku okolo mňa a preplietol si so mnou prsty. Usmiala som sa. Nahol svoju tvár k mojim vlasom a pobozkal ma. 

"Dobré ráno, moja najdrahšia." šepol mi do ucha. Jeho hlas ma pošteklil. Pootvorila som oči a ospalo zažmurkala. Potom som sa narovnala a otočila tvár k nemu. Jeho oči žiarili láskou. Jemne sa usmieval. 

"Krásne ráno." vystrela som ruky a zhlboka sa nadýchla. Pobavene ma sledoval a prstami prešiel po mojom odhalenom podpazuší. Okamžite som stiahla ruky a rozosmiala sa. "Nie, to nerob." upozornila som ho. Oči mu potemneli. 

"Si šteklivá?" spýtal sa radostne. Zvedavo zdvihol obočie. Hravo som prikývla. Náhle sa na mňa vrhol a začal ma štekliť. Začala som sa smiať. Potom som ho v nečakanej chvíli pobozkala na pery. Prestal sa sústrediť a prekvapene sa na mňa pozrel. Obtočila som si nohy okolo neho a prehodila ho na druhú stranu tak, že ležal na chrbte on. Privrel oči a skúmavo sledoval moje pery. Vošla som prstami do jeho vlasov. Zavrel oči a vážne zovrel pery. Ruky si obtočil okolo môjho chrbta a jemne ma pohladil. Tiež som privrela oči a nežne ho pobozkala na čelo. Zamilovane vzdychol. Jemne som sa mu naklonila k uchu a on nežne pobozkal môj krk. 

"Ďakujem Bohu za to, že sa ťa smiem nadýchnuť. Milujem tvoju vôňu, vchádza mi  hlboko do zákutí môjho srdca.  Milujem tvoj skúmavý pohľad a úsmev, ktorý pohládza moju dušu. Nevedela som, že dokážem tak veľmi milovať, až kým si do môjho sveta nevošiel ty. So všetkým, čo v sebe nosíš a čo robíš. Horím láskou k tebe, každý deň viac a viac." zašepla som. Vošiel rukou do mojich vlasov a pritiahol si moje pery k svojim. Mocne ma pobozkal. Bola to jeho odpoveď na moje vyznanie. Potom sa pomaly odtiahol a pobozkal nežne miesto pod mojim uchom. Perami prechádzal cez moju sánku, líce a zastal pri kútiku mojich pier. Prešli mnou vlny vzrušenia. Zrazu zazvonil jeho mobil. Zamračil sa. Pomaly sa odtiahol. Na čele sa mu objavila vráska a otvoril oči. Potom zazvonil aj môj. Prekvapene som na neho zdvihla obočie a on sa zhlboka nadýchol. Neochotne som sa od neho odtiahla, stihol ma ešte pobozkať na krk. Prvý zdvihol on. Pomalými krokmi podišiel a k oknu. 

"Mikael? Počúvam ťa." potom sa otočil ku mne a jemne na mňa pokývol hlavou. Odišiel von, aby som mohla aj ja zdvihnúť. 

"Ocko?" spýtala som sa prekvapene. 

"Dcérka, chcel som ti povedať, že Max našiel letenky už na dnes, tak už podvečer odlietame." povedal trochu smutne. 

"Ach ocko, ja som sa zľakla, že sa stalo niečo vážne. Stretneme sa na letisku, dobre? Prosím, hlavne žiaden smútok. Veď sa nelúčime navždy. Už o dva mesiace ste späť." snažila som sa zdvihnúť mu náladu. 

"Ľúbim ťa, princezná." povedal už s úsmevom. 

"Aj ja teba. Pozdrav všetkých. Vidíme sa." opätovala som mu úsmev. 

Ako som zložila, Joel vošiel dnu. Jeho tvár bola vážna. Sadol si na kraj postele a chvíľu mlčky pozeral do prázdna. Priblížila som sa k nemu a pohladila ho po chrbte. Pomaly sa otočil a zamilovane si ma privinul do náručia. 

"Niečo sa deje?" spýtala som sa opretá o jeho hruď. Hlbšie si ma pritisol. 

"Peter mi napísal smsku. Už zajtra začína pojednávanie s Vilom." povedal ticho. Do srdca ma bodol osteň strachu. Mlčky som sa nadýchla. Ach, duša moja, toto už máš dávno poriešené. Vieš, kto je tvojou istotou. Bojovala som v mysli. Joel ma nežne pohladil po vlasoch. Nechal ma zotrvať vo svojom náručí toľko, koľko som potrebovala. Nakoniec som sa odtiahla. Skúmavo si ma prehliadal. 

"Už zajtra." povedala som nahlas a pozrela sa do okna. "Zvládnem to." vyslovila som rázne a snažila sa v sebe usporiadať pocity, ktoré mnou prechádzali. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa, stále so skúmavým pohľadom. Nadýchla som sa a nežne ho pohladila po líci. 

"Myslím, že to ešte sama úplne neviem. Skús sa ma spýtať večer." snažila som sa usmiať. Opäť ma pritiahol do náručia a nežne pobozkal. Potom mi chytil oboma rukami tvár a vážne sa na mňa pozrel svojim sýto-modrým pohľadom. 

"Nie si v tom sama." 

"Ja viem. Ďakujem." 

Medzitým, ako som sa opäť ukryla v jeho náručí a užívala si jeho upokojujúce dotyky, som mu povedala, že podvečer odchádzajú moji rodičia s Maxom a Nataly. Povedal, že potrebuje ešte vybaviť nejaké stretnutia, ale určite na letisko pôjde so mnou. 

"A kvôli čomu volal Mikael?" spýtala som sa ešte zvedavo. 

"Zistil, kto ti poslal ten list." povedal pokojne. Strhla som sa a zmätene sa na neho pozrela. 

"Kto?" srdce sa mi rozbúšilo. Poškriabal sa po krku a hlboko sa nadýchol. 

"Nejaký neznámy mladík." 

"Prečo to urobil?" stiahla som obočie. 

"Mikael si myslí, že ho k tomu niekto naviedol. Verím jeho inštinktom." povedal zaujato. Vyhľadal moje prsty a pohladil ma po nich. Očami som sa na ne zahľadela. 

"A kto, podľa neho, ho k tomu naviedol? Vilov otec?" zdvihla som pohľad na neho. Chvíľu mlčal a potom sa nadýchol. 

"Nechce povedať, kým nebude mať dôkazy." pustil moje ruky. Zdvihol sa a pristúpil k oknu. Oprel sa o parapetu a silne ju zvieral. Mala som pocit, že bojuje sám so sebou. Rozhodla som sa k nemu potichu pristúpiť. Mal privreté oči a jeho tvár bola napätá. Priblížila som sa bližšie a natiahla k nemu ruku. Chcela som mu z tváre zotrieť to napätie, s ktorým bojoval. Zovrel sánku, otvoril oči a mlčky sledoval okolie vonku. Jemne som mu prstami prešla po sánke. Tvár sa mu uvoľnila a otočil sa mojim smerom. Do očí mu vošlo svetlo. Opäť sa mu vracal rovnaký pokoj, aký mal ráno. Oči mu znežneli. Chytil moje prsty a mäkko ich pobozkal. Pritúlil sa k nim a uvoľnene sa usmial. Opätovala som mu rovnaký úsmev. Nemuseli sme nič hovoriť. Naše pohľady vypovedali všetko potrebné.