Nepomenovaný - 171.časť

Keď sme s Joelom dorazili na letisko, rodinka už netrpezlivo sedela na stoličkách. Snažila som sa nedávať najavo to, čo ma zajtra čaká a užívala si ich spoločnosť. Chcela som, aby odišli s dobrou náladou a nie ustaraní. Joel stal celý čas pri mne a pokojne ma hladil po chrbte. Jeho dotyk ma upokojoval. Keď odchádzali do lietadla s láskou v očiach som im poslednýkrát zakývala. Je dobré, že idú, utešovala som sa v mysli. Otočila som sa k Joelovi, hľadel na mňa láskyplným pohľadom. Pomaly som sa k nemu pritúlila. Nežne mi vošiel rukou do vlasov a istý čas ma hladil upokojujúcim dotykom. Celé srdce sa mi napĺňalo nehou k nemu. Preplietla som si s ním prsty a spoločne sme napokon odišli domov. 

Ihneď ako Joel odomkol dvere a ja som vošla dnu, pohľad mi padol na môj neobyčajný kvet. Vnútro sa mi naplnilo pocitmi zo včerajšieho nádherného večera. Pristúpila som k nemu a chvíľu mlčky skúmala jeho vzácne biele holubice. Potom som ho jemne pohladila. Spomenula som si na dotyk motýľa. Usmiala som sa a otočila sa k Joelovi. 

"Tak ako sa cítiš?" spýtal sa Joel a posadil sa na barovú stoličku mojim smerom. Jeho oči ma skúmali. Vydýchla som a posadila sa oproti nemu. 

"Prečo sa ma to pýtaš?" spytujúco som zdvihla obočie. 

"Ráno si mi povedala, aby som sa ťa to skúsil spýtať večer." povedal vážne. Zasmiala som sa. V očiach sa mu zablysli veselé iskričky. Usmial sa a na lícach sa mu odkryli jamky. 

"Ďakujem, že si práve takýto." priblížila som sa k nemu a pohladila moju obľúbenú jamku. Zamilovane sa na mňa pozrel. 

"Je obdivuhodné sledovať, ako Boh pracuje na tvojom srdci." pošepol ticho. Nadýchla som sa a sklopila pohľad. Nebola som si sebou až taká istá. Chytil mi bradu a jemne mi zdvihol tvár, aby mi mohol ešte niečo povedať. "Je v poriadku, ak máš pochybnosti o tom, či máš dosť síl. Stačí ti Ježišova milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." (Biblia, Druhý Korinťanom 12:9)

Prekvapene som hľadela do jeho pokojnej tváre. Jeho slová mi vošli hlboko do srdca. Vždy vedel, čo má povedať, aby som sa upokojila. Múdrosť, ktorou oplýval ma nadchýňala a zároveň udivovala. Usmial sa a nežne ma pobozkal. 

"Choď si oddýchnuť, urobím ti niečo dobré na posilnenie." povedal starostlivo a mne sa v srdci rozliala ešte väčšia láska k nemu. 

"Počkám ťa na terase." zdvihla som sa a pomalými krokmi vyšla von. Jeden z mužov práve prechádzal okolo. Skúmavo som sa na neho pozrela a sadla si na hojdačku. Rozhodla som sa, nevšímať si ho. Iba si robil svoju prácu a o pár sekúnd už bol preč. O pár minút však prišiel druhý. Nadýchla som sa a nechápavo pokrútila hlavou. Kam som sa to až dostala? Miesto toho, aby som si teraz užívala medové týždne so svojím manželom, okolo mňa sa prechádzajú neznámi ochrankári. A ako bonus, zajtra sa mám postaviť priamo k mojej najväčšej nočnej more. Vydýchla som. Môže to byť ešte horšie? Intenzita týchto úvah sa ma snažila úplne prevalcovať. Zrazu sa na cestičke k lesíku niečo pohlo. Strnula som. Pozrela som sa na obe strany. Ani jeden z ochranárov tu práve nebol. Pohľadom som sa zamerala na to miesto. Snažila som sa vyzistiť, čo to je. Pomalými krokmi opäť okolo mňa prešiel jeden z mužov a ja som si vydýchla. Zrazu sa z tmy vykukla silueta srnky. Obdivne som zdvihla pohľad. Úplne pokojne zastala neďaleko odo mňa a pochutnávala si na čerstvej tráve. Potom uprela pohľad ku mne. Chvíľu na mňa hľadela a skúmala ma. Jej pohľad bol čistý. Videla som ju jasne, vďaka svetlu, ktoré na ňu dopadalo z domu. Potom sa otočila a rozbehla sa dnu do tmy. Postavila som sa. Opäť okolo prešiel ďalší muž. Začula som ako sa ku mne približujú Joelove kroky. Otočila som sa a premiestnila sa k stolu. Sadla som si na stoličku. Pristúpil ku mne, zozadu ma pobozkal do vlasov a položil podnos s jedlom a nápojmi. Potom zdvihol stoličku a položil ju blízko mňa. Práve okolo prechádzal jeden z mužov, Joel mu očami ukázal, aby nás nechal. Potom som už ani jedného z nich nevidela. Opäť som sa mohla sústrediť len na nás dvoch osamote. 

"Dnes, keď mi volal ráno Mikael, povedal mi aj jednu dobrú správu." povedal s pohľadom upretým do neznáma. 

"Áno? A čoho sa to týka?" zvedavo som skúmala jeho tvár. 

"Konečne môže pokračovať môj projekt." otočil sa ku mne a veselo sa usmial. Srdce mi pri tomto pohľade zaplesalo. 

"To je úžasné. Teším sa s tebou." chytila som ho za ruku. 

"Ďakujem. Niekedy, keď sa toto všetko utíši, ťa tam vezmem. Budeš pre tie deti nádherným svetlom." zdvihol moju ruku a nežne ju pobozkal. 

"Budem sa tešiť." povedala som zasnene. 

Ďalej sme si už v láske užívali spoločný večer a jedlo. Rozprával mi o mieste, kde projekt vytvoril. O tamojších ľuďoch a deťoch, ktoré vždy s radostou čakali, kedy Joel príde a porozpráva im nejaký nový príbeh o Ježišovi. Alebo im daruje prijatie, v podobe nežného fyzického kontaktu. Jeho prítomnosť na mňa pôsobila ozdravujúco a ja som sa prestala sústrediť na zajtrajšok.