Nepomenovaný - 172.časť

Nastal môj prepaľujúci deň. Ešte len teraz som mohla naplno preskúmať, či to, čo čítam o Bohu už dlhší čas, aj skutočne hlboko dokážem aplikovať v kritickej situácii. Už od rána som mala jemnú nervozitu. Hoci som ju nechcela, vôbec som sa jej nevedela zbaviť. Joel nič nehovoril. Iba sa ma snažil nasycovať jemnými láskyplnými dotykmi. Keď sme prišli k súdu a Joel mi otvoril dvere, nervozita ustúpila a srdce sa mi obalilo do nadprirodzeného pokoja. Nevedela som ako. Nič špeciálne som pre to neurobila. Joel ma stále držal za ruku a mlčky sme schodami vyšli na prvé poschodie. Peter nás tam už čakal a povzbudivo sa na mňa usmial. Vošli sme dnu. Vilo a ani jeho právnik tam ešte neboli. Prišlo mi to tam veľmi chladné. Sadla som si vedľa Petra a za nás si sadol Joel. Mlčky som sa na neho otočila. Pokojne sa na mňa usmial a očami ma pohladil. Po chvíli dnu vošiel Mikael. Prekvapene som zažmurkala. Nečakala som ho. Povzbudivo sa na mňa usmial a sadol si vedľa Joela. Peter, vedľa mňa si vytiahol niekoľko papierov a zaujato ich skúmal. Do miestnosti vošla Anetka a pokojne sa na mňa usmiala. Neviem, koľko času prešlo, mne to však prišlo ako večnosť, keď dnu vošiel Vilo s postarším mužom a dvomi policajtmi. Ich pohľady boli rovnaké. Okamžite som sa skryla za Petra a sústredila sa na to, čo mi včera povedal Joel. "Stačí ti Ježišova milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." (Biblia, Druhý Korinťanom 12:9) Nadýchla som sa a snažila sa koncentrovať na to, že čoskoro toto všetko skončí. Je to len na malý čas. Otočila som sa k Petrovi a položila mu otázku:

"Bude vypovedať aj Lukáš?" spýtala som sa ticho. Keby on ako svedok dosvedčil, aký Vilo vlastne je, nepomohol by mu ani vymyslený svedok. 

"Nie." povedal Peter rázne. Prekvapene som zažmurkala. 

"Prečo? Pomohlo by nám to." snažila som sa udržať pokojný tón hlasu. 

"Dnes ráno som sa dozvedel, že zmizol. Niekto mu v tom pomohol." povedal Peter s pohľadom upretým na papiere. Do srdca mi vošli nepríjemné pocity. Prečo? Veď celý čas predsa čakal, kedy bude môcť svedčiť. Kvôli tomu chcel pomoc od Joela. Nechápavo som sklopila pohľad na svoje prsty. Takto to bude všetko neisté. Náhle dnu vošiel sudca a všetci sa postavili. Hoci som sa veľmi snažila, nedokázala som sa úplne sústrediť. Ako prvý svedok bola predvolaná Anetka. Do mysle sa mi neustále vkrádala myšlienka ako stojím na Anetkinom mieste ja a musím sa pozrieť do tváre môjmu nočnému desu. Peter bol veľmi flexibilný a dokázal sa zamerať na každú maličkosť, ktorú Vilov právnik chcel otočiť na svoju stranu. Sudca celý čas mlčal. Jeho pohľad bol neutrálny. Po vypočutí Joela som bola na rade ja. Pomalými krokmi som vyšla na svoje miesto. Prvotne som sklopila zrak a snažila sa sústrediť na svoje prsty. Strhla som sa, keď som začula Petrov láskavý hlas, v ktorom ma vyzýval, aby som opísala svoj vzťah k Vilovi. Odhodlala som sa pozrieť na Joela. Jeho oči ma kolísali svojou pokojnou modrou farbou. Nežne sa usmial a pohľadom sa mi snažil povedať, že je tu a nemusím sa ničoho báť. Presne tak, ako keď sme boli spolu u nás doma. Nakoniec som sa odhodlala a začala rozprávať. Vyslovila som nahlas všetko tak, ako som si to pamätala. Peter ma pohľadom nabádal, aby som pokračovala. Keď som sa dostala k podrobnostiam o prvom pokuse Vila znásilniť ma, Vilov právnik sa postavil a podal námietku. Prekvapene som sa strhla jeho smerom. Prvýkrát som uvidela Vilov pohľad, bol sebavedomý a zastrašujúci. Ihneď som sa otočila na jeho právnika. Podával sudcovi nejaký papier o tom, že Vilov kamarát Lukáš, napísal notársky overené vyhlásenie, že som od začiatku s Vilom flirtovala. On to bral ako náznak a k žiadnemu pokusu o znásilnenie nedošlo. Zdesene som otvorila ústa. Pozrela som najskôr na Petra a potom na Joela. Ten sa nakláňal k Mikaelovi a niečo si potichu hovorili. Vzápätí mi šepol, neboj sa. Vydýchla som a neveriacky pokrútila hlavou. To sa mi snáď všetko iba zdá. Po dlhšej odmlke som pokračovala o druhom pokuse o znásilnenie a skončila som rozprávaním o útoku v knižnici. Vilov právnik opäť vystúpil a sudcovi ozrejmil, že išlo o neúmyselné napadnutie, pri ktorom sa chcel Vilo brániť pred Joelom. Vonku vraj čakal svedok, ktorý to mal dosvedčiť. Opäť som sa pozrela Vilovým smerom. Mal na tvári nechutný úsmev a mne sa v žalúdku urobilo nevoľno. Vnútro mi zaťažil neviditeľný kameň absurdnosti. Naozaj som si myslela, že to nakoniec všetko dopadne dobre, ale začínala som nadobúdať dojem, že sa to obrátilo opačne. 

Keď som kráčala naspäť na svoje miesto, mala som pocit, že na svojich pleciach nesiem obrovský balvan nespravodlivosti. Sadla som si a pocítila na ramenách jemný dotyk. Obrátila som sa a Joelova tvár sa ku mne s láskou nahla. 

"Bola si veľmi statočná. Už bude iba dobre." pošepol ticho a ja som prikývla. Hoci Joelove slová zneli príjemne, neverila som im. Začínala som nadobúdať pocit, že nič z toho už dobré nebude. Do srdca mi, aj napriek veľkému chaosu, vošiel tichý hlas: Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu.(Biblia, Žalmy 43:5) 

Tieto slová mi zasypali vnútro rovnako ako v zime sneh zošednutú krajinu. Všetko sa vyčistilo. V srdci mi ostalo zvláštne. Naplnil ma pocit istoty, aby som dokázala ticho vyčkať a prestala sa obávať. 

Keď bol vypočutý posledný svedok, sudca nás poprosil o polhodinovú prestávku, po ktorej vysloví verdikt. S úľavou som si vydýchla a otočila sa k Joelovi. Peter urobil to isté. 

"Tak ako myslíš, že to všetko dopadne?" spýtal sa Joel pokojne. Peter si nervózne pošúchal bradu a pokrútil hlavou. 

"Nečakal som, že to bude prebiehať práve takto. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Ak ti mám pravdu povedať, je mi zle z toho, ako to všetko otočili na klamstvo." povedal ticho a otočil svoj pohľad Vilovým smerom. Ja som iba mlčala. Pocit, ktorý ma naplnil som prijímala s pokorou a tichosťou. Joel vystrel svoju ruku k mojej tvári a jemne sa naklonil. Nežne ma pobozkal na líce. Snažila som sa usmiať. 

"Ako sa cítiš, moja drahá?" spýtal sa starostlivo. Vyhľadala som jeho ruku a preplietla si s ním prsty. Pobozkal ma na ne. 

"Neviem, skúsiš sa ma na to spýtať večer?" nežne som na neho pozrela a usmiala sa. Opätoval mi úsmev a prikývol. 

Pol hodina ubehla rýchlo. Hlas sudcu bol vážny a sebaistý: "Po preskúmaní všetkých dôkazov a vypočutí všetkých svedkov, som sa rozhodol nasledovne..," vyslovil niekoľko paragrafov, ktorým som ja vôbec nerozumela. Upierala som pohľad raz na Petra a raz na sudcu. Peter na neho neutrálne hľadel a vôbec nereagoval. Nakoniec sudca vyhlásil, že Vilo bude prepustený na kaukciu s tým, že má udelený súdny zákaz približovania sa ku mne. Napokon sudca odišiel preč. Nevedela som, či sa mám tešiť alebo byť vydesená. Nadýchla som sa a snažila sa pripomenúť tichý hlas v mojom srdci. Joel ku mne prišiel a vtiahol ma do náručia. Mlčky som sa k nemu pritisla. Zaznel Petrov sklamaný hlas:

"Prepáč Joel, viem, že si čakal, že skončí vo väzení, ale ani ja sám som nečakal, že sa to takto zvrtne. Najmä to s Lukášom, bral som ho ako naše eso." neveriacky pokrútil hlavou. 

"Je to v poriadku, Peter. Nemohol si to tušiť. Ďakujem za všetko." podal mu ruku. Odtiahla som sa od Joela a poďakovala mu tiež. Peter sa jemne usmial a odišiel.