Nepomenovaný - 174.časť

Ráno ma prebral spev vtákov. Ešte stále som mala privreté oči. Usmiala som sa a nahla sa na Joelovu stranu. Snažila som sa ho objať. Vankúš však bol prázdny. Mierne podráždene som otvorila oči a uvidela lístok s malou bielou sedmikráskou. Naplnila ma radosť. Vzala som kvietok a jemne si ním prešla po tvári. Zamilovane som sa usmiala. Potom som vzala lístok.

S tebou sa cítim úplný. Vždy, keď môžem cítiť tvoju dušu, keď mi patríš celá, chveje sa mi srdce. To ako túžobne čakáš, čo sa stane, ma strháva do divokých záhrad. Nechávaš ma, aby som mohol slobodne vdychovať tvoju nádhernú vôňu. A ja? Nikdy nechcem zabudnúť na to, aké je vzácne, byť súčasťou teba.

Čakám ťa dole.

Zachvela som sa pri každom jeho slove. Rýchlo som sa osprchovala, prezliekla a zopla si vlasy sponou. Dole som schádzala s túžbou a očakávaním, kedy uvidím jeho tvár. Zastavila som pri poslednom schode a otočila sa smerom ku kuchyni. Práve chystal raňajky. Na zemi bola položená gitara v koženom puzdre a väčší ruksak. Joel vyzeral inak. Mal na sebe športové oblečenie, ktoré ho robilo ešte príťažlivejším. Chvíľu som tam mlčky stála a pozorovala jeho cielené kroky. Keď sa skláňal nad stolom a ukladal naň poháre s džúsom, prekvapene na mňa zdvihol pohľad. Okamžite sa mu rozžiarila tvár. Vnútro sa mi zachvelo. Pomalými krokmi som podišla k nemu a zvedavo opäť pozrela na ruksak s gitarou.

"Dobré ráno, princezná." pristúpil ku mne a pobozkal ma na pery. Usmiala som sa.

"Dobré, môj milovaný." ruky som si ovinula okolo jeho krku. Jemne sa mu zdvihol kútik úst.

"Ako si sa vyspala?" spýtal sa skúmavo. Vydýchla som a oprela si čelo o jeho. Zamilovane sa na mňa zahľadel.

"V tvojom náručí vždy výborne." pošepla som a privrela oči. Jemne ma pobozkal na líce, na druhé a potom na pery. Pri nich zotrval o niekoľko sekúnd dlhšie.

"Nachystal som ti raňajky, potom by som ťa rád niekam vzal." povedal veselo. Zvedavo som sa na neho pozrela.

"A kam?" spýtavo som zdvihla obočie. Tajomne sa usmial. "Chápem, neprezradíš mi to, kým tam neprídeme." usmiala som sa nadšene a on ticho prikývol. Zo široka sa usmial a podržal mi stoličku, aby som si sadla. Poslúchla som.

"Dnešok bude výnimočný." povedal ticho a niečo ešte chystal do ruksaku.

"A čím?" zvedavo som ho skúmala. Usmial sa a zdvihol svoj pohľad na mňa.

"V kľude sa najedz. Dám veci do auta a môžeme vyraziť. Ak si potrebuješ čokoľvek vziať alebo sa prezliecť, som ochotný počkať." pobavene zdvihol kútiky do úsmevu. Zúžila som na neho pohľad a odpila si z džúsu. Veselo pokrútil hlavou z jednej strany na druhú a poslal mi vzduchom bozk. Potom sa otočil, vzal veci a odišiel von. Do vnútra mi vošla hravosť. 

Takže ty ma chceš neustále držať v napätí?, povedala som si v duchu. Budem hrať tvoju hru. Sprisahanecky som sa usmiala, dojedla posledné sústo, obula si tenisky a vyšla von. V tichosti som sa obtrela o jeho ruku, keď nakladal veci do kufra a sadla si do auta. Zazrela som, ako sa prekvapene narovnal a sledoval ma. Po chvíli sa usadil vedľa mňa a skúmavo sa na mňa zahľadel. Snažila som sa plne sústrediť a svoj pohľad som upierala dopredu. Mala som čo robiť, aby som sa neotočila. Priblížil sa k môjmu uchu a prstom pohladil moje líce.

"Ó, aká vážna tvár." pošepol a do hlasu mu vošla hravosť. Stále som nereagovala a hypnotizovala našu kvetinovú záhradu. V ušiach mi však znel jeho hlas. Zaťala som päsť pri dverách, aby si toho nevšimol.

"Čo to tu na mňa skúšaš?" šepol hlbokým hlasom a prstom ma prinútil otočiť svoj pohľad k nemu. Jeho tvár bola vážna. Skúmavo zdvihol ľavé obočie. Palcom pomaly prešiel po mojej spodnej pere a kútik sa mu pobavene zdvihol. Neočakávane sa nahol k môjmu krku a pobozkal ho. Potom prešiel vyššie. Vzdychla som a zaborila si prsty do jeho vlasov. Pomaly sa odtiahol a široko sa usmieval. Neodolala som a usmiala sa tiež.

"To nie je fér." povedala som sklamane. Prekvapene zdvihol obočie.

"Nie si s niečím spokojná, princezná?" spýtal sa s nahnutou hlavou. Pokývala som, že nie a tentokrát sa naklonila ja k nemu. Chytila som jeho tvár do dlaní a pobozkala ho na pery. Sladko a nežne. Keď som sa odtiahla, ešte stále mal privreté oči a pery jemne pootvorené. Hlboko sa nadýchol, otvoril oči a chlapčensky sa usmial. 

"Neviem, čo to na mňa skúšaš, ale páči sa mi to." povedal veselo, pohladil ma pohľadom a naštartoval.

Prestala som sa sústrediť na to, aby som bola odmeraná ihneď, ako si so mnou preplietol prsty počas jazdy. Usmievala som sa šťastím. Jeho prítomnosť na mňa pôsobila upokojujúco a nemala som viac potrebu sa pýtať. Po dvoch hodinách jazdy odbočil na parkovisko pri väčšej drevenej reštaurácii. Otočil sa ku mne a usmial sa.