Nepomenovaný - 175.časť

"Sme na mieste. Môžeme sa tu občerstviť a ďalej už pôjdeme pešo." povedal, vystúpil a podišiel k mojim dverám. Galantne ich otvoril. Obzrela som sa dozadu a uvidela obrovskú horu. Preplietol si so mnou prsty a viedol ma dnu. Vo vnútri to bolo všetko zariadené vo zvláštnom drevenom retro štýle. Pôsobilo to útulne a ja som sa cítila veľmi príjemne. Hneď na prvý moment sa mi tam zapáčilo. Sadli sme si vedľa seba k oknu s výhľadom na prírodu. Ihneď k nám pristúpil čašník, podal nám jedálne lístky a pýtal sa, čo si dáme na pitie. Odpovedali  sme a ja som sa skúmavo zahľadela do menu.

"Nie som veľmi hladná." povedala som po chvíli. Joel sa na mňa zahľadel a hlboko vydýchol.

"Čaká nás dlhšia cesta, mala by si sa posilniť. Ja tu síce mám jedlo, ale niečo malé na začiatok, by si si mohla dať." povzbudil ma.

"Ako dlhá?" spýtala som sa zvedavo. Pošúchal si bradu a prikývol.

"Bol som zvyknutý chodievať do hôr, aby som tam čerpal pokoj a ticho od ich Tvorcu. Teraz si aj ty mojou súčasťou a túžim po tom, aby sa tento môj zvyk stal našim spoločným." vyznal sa so zamilovaným pohľadom. Do srdca mi vošlo nadšenie.

"Je mi cťou. Poďme hneď." povedala som horlivo a on sa rozosmial.

"Ďakujem za to, aká si. Prekvapuješ ma každý deň stále viac a viac. Milujem ťa." priblížil sa ku mne a pobozkal ma na spánok. 

"Milujem ťa. Chcem byť súčasťou celého tvojho sveta. Všade, kde si bol a kde pôjdeš, tam chcem ísť tiež. Neustále." zamilovane som sa na neho usmiala. Nežne ma pohladil oboma rukami po lícach a vtiahol ma do svojho ochranárskeho objatia. Tam som sa cítila najlepšie. 

Vnútri sme sa zdržali ešte asi hodinu. Potom vzal Joel ruksak s gitarou a oboje si prehodil cez plecia. Chytil ma za ruku a kráčali sme po úzkej ceste smerom hore. Chvíľu medzi nami vládlo ticho, ktoré však vytváralo v mojom vnútri pokoj, aj vďaka miestu, cez ktoré sme prechádzali. Neskôr si začal Joel pískať melódiu a mne do srdca vošla radosť. Z toho, aký je a ako krásne sa pri ňom vždy cítim. Ukazoval mi to, čo je podstatné a čím mám sýtiť svojho ducha. Rovnako ako sa staral o moje fyzické potreby, dbal aj na to, aby som mohla duchovne rásť. Mohla som sa zhlboka nadýchnuť a byť súčasťou niečoho, čo presahovalo celý môj svet. To vo mne vyvolávalo ešte väčšiu úctu k Tomu, kto bol toho Tvorcom. Myšlienky mi opantávali celú myseľ, neboli však ničivé, tvorili vo mne nové priestory. Snažila som sa udržiavať s Joelom tempo a hoci som na túry nebola zvyknutá, hnala ma láska a úcta k nemu. Tešila som sa z každého výletu, ktorý som mohla tráviť spolu s ním. Po trištvrte hodine sa cesta zmenila a kráčali sme po obrovských kameňoch. Po chvíli som začula šum vody.

"Ešte päť minút a tu hore," ukázal smerom na otvárajúci sa les, "bude lavička a tam si oddýchneme." otočil sa ku mne a skúmavo si ma prehliadol. Usmiala som sa a prikývla. 

Keď sme vošli do lesa, ihneď som uvidela lavičku, ktorú spomínal. Vydýchla som úľavou. Sadla som si a užívala si chvíľu bez chôdze. Joel položil veci na zem a obdivne sa na mňa usmial. Z ruksaku vytiahol dve fľaše s vodou. Podal mi jednu a aj on sa napil. Potom z bočného vrecka vyložil malú fľaštičku s pumpičkou. Jemne si naniesol obsah do dlaní a pokľakol k mojim nohám. Pomalými pohybmi mi začal masírovať lýtka. Zaujato som skúmala jeho ruky a tvár, ako sa sústredí na presné pohyby.

"To je babičkin uvoľňujúci olej na svaly. Nechcem, aby si dostala svalovicu. Mohol by tomu trošku pomôcť." hovoril so stále sklonenou tvárou. Pocítila som jemnú pomarančovo škoricovú vôňu.

"Mm, krásne vonia." privrela som oči a usmievala sa. Prestala som cítiť jeho dotyk. Prekvapene som otvorila oči a skontrolovala, prečo prestal. Svoj pohľad mal upretý na moju tvár. Jemne mu žiarila obdivom.

"Si nádherná." šepol s pohľadom stále upretým ku mne. Nežne som sa usmiala.

"A ty nepotrebuješ masáž?" spýtala som sa zvedavo. Sadol si tesne ku mne a pobavene sa usmial.

"Hm. Myslím, že potrebujem niečo iné." nahol sa ešte bližšie.

"Áno a čo?" pobavene som sa usmiala.

"Som veľmi hladný." povedal vážne. Prekvapene som zdvihla obočie a otočila sa k jeho ruksaku.

"Určite niečo nájdeme v tvojom ruksaku, počkaj." išla som ho otvoriť. On mi náhle chytil ruku a položil ju na svoju hruď.

"Počuješ? Po čom je hladné moje srdce? Po tebe, láska." pošepol blízko mojich pier. Do podbruška mi vbehlo niekoľko motýľov. Zrýchlil sa mi dych. Chvíľu mlčal a potom sa vášnivo zmocnil mojich pier. Druhou rukou som sa inštinktívne zachytila kraja lavičky. Divoko sa mi rozbúchalo srdce. Keď bozk ukončil, nežne ma začal hladiť po vlasoch. Moje vnútro sa rozprúdilo v novej sile. Pery mi pulzovali po tom náhlom útoku. Pomaly sa nadýchol, vzal moju ruku z hrude a jemne ju pobozkal na končeky. Potom sa opäť sklonil k mojim nohám. Znova si nabral olej a pomalými, príjemnými pohybmi pokračoval v masírovaní.

"Ďakujem." povedala som a pohladila ho po tvári. Usmial sa, ale stále sústredene hľadel na moje nohy.

"Ako zvládaš cestu? Nie je to pre teba náročné?" spýtal sa a zpredu jemne palcami prešiel po mojich kostiach. Usmiala som sa.

"Aj keby bolo, stojí to za to." povedala som veselo. Oči zdvihol hore, ale neprestával sa ma dotýkať. Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Kútik sa mu zdvihol dohora a potom sklopil zrak opäť dole.

"Už to nie je ďaleko, asi iba nejakých dvadsať minút tade." otočil sa a ukázal na cestičku, ktorá viedla rovno.

"Je to v poriadku. Nie som zvyknutá na takéto túry, ale to neznamená, že by sa mi to nemohlo zapáčiť." povedala som s láskou a pohladila ho po tvári. Zdvihol sa a jemne ma pobozkal na krk. Privinula som tvár k nemu a usmiala sa. Potom z ruksaku vytiahol malú čokoládovú tyčinku, otvoril ju. Veselo sa na mňa zahľadel a podal mi ju do ruky. Poďakovala som. Vzal si veci na chrbát a rukou mi gentlemansky ukázal, aby som pokračovala po ceste, ktorá sa nám ponúkala. S chuťou som si vychutnávala sladkú dobrotu a s novou silou v nohách si užívala krásu, ktorá sa nám otvárala.