Nepomenovaný - 176.časť

Keď sme vyšli na úplný vrchol, naplnila ma nádherná sloboda. Dýchalo sa mi ľahšie a aj myseľ sa mi očistila. Hore rástli maličké stromčeky a vial tam príjemný, osviežujúci vánok. Srdce sa mi zachvelo radosťou, že sa mi podarilo dostať tam, kde nevládne žiaden chaos. Iba ticho a harmónia. Sadla som si na kameň, kde som mala nádherný výhľad na krajinu dole. Joel si sadol vedľa mna. Zložil si veci a obdivne sa zahľadel do diaľky. Prešli mnou rovnaké pocity, ako jemu hrali na tvári. Celý ten výhľad, ktorý sa nám naskytol, hovoril iba o jednom. Nič nie je také veľké ako sa na prvý pohľad zdá. Záleží len od toho, odkiaľ sa na to pozeráš. Všetko dole bolo maličké. Joel sa nadýchol, oprel sa dozadu a privrel oči. Slnko mu hladilo tvár. Ticho sa usmieval a užíval si to.

"Chodievam na takéto miesta, keď mám pocit, že na mňa dopadá nespravodlivosť tohto sveta. Duša potrebuje cítiť svojho Utešiteľa a tu môžem zažívať Jeho pôsobenie v plnosti. Kedykoľvek sa cítim smutný alebo zranený, spievam Mu. Moje srdce vie, že je to správne." jeho hlas znel vyrovnane a pokojne. Do srdca mi vošla ich hĺbka.

"Preto si sem chcel ísť spolu so mnou?" spýtala som sa a pohladila ho po tvári. Otočil sa a pokojne prikývol.

"Chcem, aby si pocítila, že On nie je ďaleko. To len my si svojimi problémami vytvárame hradby, ktorými Mu bránime, aby nás navštívil a uhasil ten smäd, ktorý v našom vnútri vládne." usmial sa. Opäť sa otočil a privrel oči. Mlčky som nechala, nech ma tieto slová naplnia a moja duša v plnosti pochopí, čo je potrebné. Tiež som privrela oči a nechávala svoje zmysly, aby pocítili to, čo som tak potrebovala. Začula som ako Joel niečo rozopol. Po chvíli zaznel jemný zvuk gitary. Otvorila som oči a zvedavo sa na neho zahľadela. Mal pokojnú tvár a jeho prsty ladne prechádzali po strunách. Potom sa vystrel a vážne sa zahľadel do diaľky. Jeho pohľad bol istý a jemný. Zrazu zaznel jeho nežný hlas:

Vyšiel som na vrch hory, 

tam, kde už smútok nemá síl, 

kde viac už strachu niet

a kde dnu vchádzaš TY! 

Ty sa postaráš o mňa, 

novú pieseň Ti hrám, 

aj keď v strachu sa krútim, 

Ty pozdvihneš ma. 

Na orlích krídlach poletím, 

až tam, kde Ty prebývaš. 

Ty mocný si, Ty mocný si, Ty mocný si, 

nádherou oplývaš. 

Ty dobrý si, Ty dobrý si, Ty dobrý si, 

nikdy nezaváhaš... 

... vybrať si mňa a uzdraviť rany mojich chýb. 

... vybrať si mňa a uzdraviť rany z mojich nesprávnych ciest.

A už môžem cítiť, kto si vo mne Ty. 

Čo stratím, v Tebe získam.... 

Jeho hlas mi spôsoboval zimomriavky. Slová sa ma hlboko dotýkali, akoby zneli z môjho srdca a napĺňali ma silou a istotou. Do každej jednej bunky sa začal vlievať pokoj. Akoby sa zakorenili v prúde živej vody. Horelo mi srdce a ja som mala chuť spievať tiež. Zavrela som oči a nechala, nech sa moje ústa rozoznejú v rovnakom rytme ako jeho. Usmievala som sa, keď som získala odvahu a pridala sa ku chvále, ktorú doprevádzal môj vzácny muž. Hlasy sa nám vzájomne preplietali a mnou prechádzali vlny radosti a istoty. Oči som však neotvárala. Nechala som, nech sa moje zmysly venujú viac tomu, čo bolo dôležité. Uznať, že Boh je mocnejší ako akýkoľvek môj problém. Nech ma v tej istote pokrstí a očistí. Bolo to nádherné a nadprirodzené. Nikdy som nič silnejšie nezažila. Neviem, aký dlhý čas sme tomu venovali, pretože pre mňa nehral vôbec dôležitú úlohu. Stratila som pojem o tom, čo sa za posledný čas stalo a vo vnútri sa mi otvárali nové priestory. Vedela som, kto v nich vládol. Mal Meno nad všetky mená. Srdce o ňom spievalo vlastné chvály. A ja som sa opäť mohla cítiť slobodná a milovaná.