Nepomenovaný - 177.časť

Po dlhej chvíli, keď sa utíšili naše hlasy a spoločne sme hľadeli rovnakým smerom, sa Joel postavil a skúmavo sa zahľadel na ľavú stranu. Rýchlo skryl gitaru do puzdra a prehodil si veci na chrbát. Vyhľadal moje oči a ticho povedal:

"Strávil by som tu s tebou aj celý deň. Tieto okamihy sú pre mňa veľmi vzácne, ale obávam sa, že sa blíži búrka." chytil ma za ruku a rýchlo viedol dole. Prekvapene som sa pozrela dohora. Na nebi síce bolo zopár oblakov, ale nezdalo sa mi to až také vážne. Aj napriek tomu som ho však nasledovala.

Po pol hodine, keď sme prechádzali cez lúku na mňa dopadla prvá kvapka. Bola príjemne teplá a ja som sa usmiala. Chýbalo nám asi pätnásť minút, kým by sme sa dostali k autu. Potom padla ďalšia a ďalšia. Spustil sa silný lejak a my sme sa nemali kde ukryť, tak sme sa rozbehli. Po chvíli sme však boli úplne mokrí. Spočiatku to bolo nepríjemné, ale napokon, keď dážď neprestával, sme sa na tom začali spoločne smiať. Bolo to oslobodzujúce. Joel sa zastavil a otočil sa mojim smerom. Po tvári mu stekali malé kvapôčky vody. Dotýkali sa jeho líc a zastavili sa na pere. Na okamih sa mi zastavil dych. Dlaňou si uhladil vlasy a pobavene naklonil hlavu doboku. Usmiala som sa.

"Si nádherná ešte aj v daždi." pošepol mi. Zrazu nad nami vyšlo slnko. Dážď pomaly zoslabol. Už iba jemne mrholilo. Z mojich očí sa zahľadel do diaľky a zo široka sa usmial. Prekvapene som zažmurkala a otočila sa jeho smerom. Nad kopcom, kde sme predtým boli a s odovzdanosťou vzdávali chválu a vďaku Bohu, sa objavila nádherná, farebná dúha. Joel sa ku mne naklonil a ticho šepol:

"Mohli by sme to brať ako dôkaz toho, že nás počuje a daruje nám prisľúbenie o pokoji medzi nami. Čo viac nám treba, ak máme toto?"

Jeho otázka bola zároveň aj odpoveďou. Pre mňa určite.

Keď sme prišli k reštaurácii, Joel mi podal svoju mikinu a poradil mi, aby som si išla prezliecť aspoň vršok. Prijala som. Po chvíli som už kráčala naspäť jeho smerom. Mikina mi bola síce veľká, ale hriala ma jeho vôňa, ktorá sa obkrútila okolo mojich zmyslov. Usmieval sa nežným úsmevom, keď ma uvidel. Nahol sa ku mne a zamilovane mi pohladil vlasy. 

"Veľmi mi to pripomína naše prvé stretnutie. Je to až nadprirodzene krásne, že to môžem opäť prežívať a tentokrát naplno." pošepol mi do ucha a ja som sa striasla. Nadýchla som sa a jemne ho pobozkala na kútik úst. Zamilovane si ma pritiahol k sebe a tvár si vložil do mojich vlasov. 

"Milujem ťa." pošepla som v jeho náručí. 

"Milujem ťa, moja láska." povedal ticho a odtiahol sa. "Odveziem si ťa domov, dobre?" usmial sa s pohľadom plným túžby. Prikývla som a preplietla si s ním prsty. Pobozkal ich na končeky a rýchlym krokom ma viedol do auta. 

Doma mi Joel napustil teplú vaňu s penou a nechal ma samú. Povedal, že si hodí rýchlu sprchu a ešte musí niečo vybaviť. Dal mi však prísľub, že keď vyjdem z vane, bude všetka jeho pozornosť venovaná iba mne. Nežne som na neho hľadela, keď to povedal a venovala mu pohľad plný túžby k nemu. Usmieval sa, keď odchádzal. Aj ja, keď som vchádzala do vane. Jemná pena ma pohladila a ja som si venovala dlhší relax pri príjemnej hudbe so sviečkou. 

Keď som vychádzala z kúpeľne, mala som na sebe iba ľahké šaty na ramienkach. Večer bol opäť veľmi horúci. Bosými nohami som schádzala dole do obývačky a zisťovala, či už Joel vyšiel zo svojej pracovne. Sedel za stolom a niečo sústredene písal na papier. Ticho som ho pozorovala z predposledného schodu. Zahľadel sa do okna a opäť pokračoval. Jeho tvár bola sústredená a zamyslená. Nechcela som ho rušiť, tak som sa iba potajme skryla a sledovala jeho tvár. Srdce sa mi zachvelo túžbou, keď si pero položil na pery a zamyslene sa usmial. Opäť niečo písal a po chvíli sa otočil mojim smerom. Musel ma zazrieť, pretože položil pero a náhle sa postavil. S pobaveným výrazom v tvári sa ku mne pomaly približoval. Zatajil sa mi dych a hravo som sa usmiala. Naklonil hlavu jemne nabok a kútik úst sa mu pohol do širokého úsmevu. 

"Čo to tam robíš?" spýtal sa so zdvihnutým ľavým obočím a hlavou stále nahnutou nabok. Veselo som sa zasmiala. 

"Sledujem ťa, potajme." priznala som sa s plachým výrazom. Obdivne si ma prehliadol a pootvoril ústa. Po chvíli ich opäť zavrel a zadržiaval úsmev. Oblizol si vrchnú peru a podišiel ku schodisku. Podal mi ruku. Prijala som ju a keď som zišla dole, náhle si ma pritiahol k sebe. Rukou prešiel po mojom chrbte a zastavil sa tesne nad zadkom. Potom prešiel opäť hore a jemne mi odhrnul vlasy, aby ma mohol nežne prstami masírovať po šiji. Chvela som sa z každého jeho dotyku. Boli cielené a jemné. Privrela som oči a z hrdla mi vyšiel tichý vzdych. Jemne sa dotkol mojich pier, líca, brady až prešiel ku krku. Vnútro sa mi zvíjalo túžbou po ďalších dotykoch. A on neprestával. Náhle ma zdvihol a prešiel k sedačke. Tam ma pomaly položil a zamilovane sa ku mne sklonil. 

"Čo keby sme dokončili to, čo sme prerušili vtedy, keď som ťa požiadal o ruku?" spýtal sa hlbokým roztúženým hlasom. Nežne som sa usmiala a venovala mu pohľad plný túžby a očakávania. Položila som si ruky na jeho krk a pritiahla si ho k sebe. Vášnivo som ho pobozkala. To bola moja odpoveď na jeho otázku.