Nepomenovaný - 179.časť

Zdesene som sa pozerala na ich profesionálne pohyby. Všetko, čo robili bolo rýchle. Stále som nedokázala rozumovo pochopiť vážnosť situácie. Strhla som sa, keď ho napojili na prístroj, založili mu krčný límec a zafixovali na nosítkach. 

"Chcem ísť s vami." naliehavo som na nich zvolala. Otočil sa jeden z nich a poprosil ma, aby som išla zvlášť. Prikývla som. Srdce mi divoko bilo strachom, keď som videla ako sanitka odchádza preč. 

"Je tam Noemi." začula som krik Janka. Zdesene som sa na neho pozrela a utekala za ním. Pri vchode do budovy sedela Noemi a dezorientovane pozerala raz na mňa a raz na Janka. 

"Noemi, čo sa stalo?" spýtala som sa zdesene. Nevyzerala byť zranená. 

"Ja vlastne ani neviem. Zrazu som sa tu ocitla, mala som zviazané ruky a nohy. Potom prišiel Joel, pomohol mi a utekal hore." na chvíľu sa odmlčala a so strachom v očiach sa na mňa zahľadela. "Kde je Joel?" Pohladila som ju po tvári, pozrela na Janka, a šepla mu, aby ju rýchlo vzal do nemocnice. 

Zrazu dnu pribehol Mikael. Zhrozene som sa na neho pozrela, keď sa s neveriacim pohľadom pozeral na krvavý fľak na zemi. Rozbehol sa a utekal hore. Po chvíli sa však vrátil a pokrútil hlavou. 

"Nikto tam nie je." povedal so smútkom v hlase. "Odveziem ťa do nemocnice, potom sa sem vrátim." povedal ticho. Prikývla som a so zvesenými plecami som nastúpila do jeho auta. Zahľadela som sa na svoje krvavé prsty. Zaplavili ma slzy. Srdce mi ovinula bolesť. Mikael sa ku mne naklonil a zapol mi pás. Úplne som si prestala všímať okolie a na okamih sa mi mysľou preblesli šťastné okamihy s Joelom. Jeho oči, úsmev. Nechcela som veriť tomu, čo sa práve stalo. Mikael mlčal. Vôbec nič sa nepýtal. Slzy mi postupne ustúpili a zaplavila ma apatia. Držala ma, až kým sme neprišli k nemocnici. Ani neviem, ako som vyšla dnu. Cítila som, ako ma Mikael drží za ruku a podopiera ma. Keď sme vošli do čakárne, Janko sedel na stoličke s hlavou sklonenou v dlaniach. Rýchlo som si k nemu sadla. Pokrútil hlavou, že zatiaľ ešte nikto nevyšiel z operačnej sály. Mikael si sadol ku mne. 

"Janko, ako sa má Noemi?" spýtal sa starostlivo. Jeho pokoj ma udivoval. 

"Dobre, je len trošku v šoku. Stále nevie, čo sa stalo Joelovi. Nedokázal som jej to povedať." povedal zlomene. 

"Choď a zavolaj Davidovi, aby sem prišiel." povedal Mikael. Mlčala som a upierala som pohľad na displej, na ktorom svietil nápis OPERUJEME. V mysli sa mi stále zjavovala Joelova nehybná tvár. Môj drahý, vzácny, milovaný. Toto sa ti nemalo stať. Opäť ma začali páliť slzy v očiach. 

"Joel je silný. Verím, že Boh má dôvod ho na tejto zemi ešte ponechať. Skús sa na to pozrieť ako na skúšku, ktorá je len dočasná. A Boh je v nej verný." zaznel Mikaelov pokojný hlas. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Otočila som sa k nemu. Bolesť mi spaľovala celé moje telo. Vedela som, že ma chce utíšiť, ale cez tú bolesť som to nedokázala prijať. 

"Ty si ho nevidel. Nebol si tam, keď som sa snažila o to, aby som opäť počula jeho srdce. Tá beznádej bola obrovská a stále je. Mikael, ja sa na to nedokážem pozerať tak, ako ty." zlomil sa mi hlas a rozplakala som sa. Nedokázala som si z mysle vymazať ten obraz spred pár minút. Pomaly sa ku mne naklonil a nežne ma objal. 

"Aj keď máš teraz pocit, že si sama, nie je to tak. Ježiš je tu. Viem to." pošepol pokojne. Do mysle sa mi vrátil môj sen. A do srdca mi vošiel pokojný hlas: "Keď si budeš myslieť, že si stratená a niet nikoho po tvojom boku. Budem tam. Otvor uši a počúvaj. Tma nepohltí svetlo, ktoré som ti dal, pokiaľ to ty sama nebudeš chcieť. Zostaň v mojej láske." Srdce sa mi naplnilo istotou, že Joel bude v poriadku. Nebol to sebaklam. Skôr pocit jasného uistenia, že je to pravda. Odtiahla som sa od Mikaela, utrela si tvár a prikývla som. 

"Ďakujem, že si tu." pošepla som. Jeho oči ma pohladili. 

"Teraz musím odísť, ale vrátim sa ihneď, ako to bude možné." zdvihol sa, pri vchode niečo šepol Jankovi a stratil sa v tme. Ihneď si ku mne sadol Janko a objal ma. Za pár minút vošli dnu aj David so Sarou. David ma pobozkal do vlasov, nežne ma objal a pošepol, že hneď príde, len skontroluje Noemi. Poprosila som ho, aby ostal pri nej a uistila ho, že ja som v poriadku. Prekvapene prikývol. Sara s Jankom sa potichu rozprávali, čo sa vlastne stalo. Ja som mlčala. Nechcelo sa mi rozprávať. Nevedela som o čom. Sama som sa s tým snažila nejako vysporiadať. Ježišovu prítomnosť som necítila, ale jeho tichý hlas áno. Stratila som sa niekde medzi tým, čo sa stalo a bojom s vlastnou beznádejou. 

Neviem koľko som tam v tichu sedela. Sara ku mne pristúpila a spýtala sa, či sa nechcem napiť. Ticho som pokývala, že nie a sústredene stále hľadela na ten svietiaci displej. Zrazu dnu vošiel chlapík s taškou v ruke a rýchlym krokom sa zastavil pri dverách do sály. Náhle som sa postavila a snažila sa niečo dozvedieť. Dvere sa otvorili a ihneď aj zatvorili. Chvíľu som tam stála a čakala, že sa opäť otvoria. O pár minút sa tak stalo. Vyšiel von rovnaký mladík. 

"Prosím, povedzte, ako sa má môj muž." naliehala som na neho. S ľútostivým pohľadom sa na mňa zahľadel. 

"Neviem. Nie som lekár. Priniesol som iba krv, tak ako prosili." povedal s tichým hlasom a odišiel. Nadýchla som sa a oprela sa o stenu. O chvíľu sa dvere opäť otvorili a vyšla von zdravotná sestra. Okamžite som k nej pristúpila. Otočila ku mne profesionálny pohľad. 

"Vy ste rodinný príslušník?" spýtala sa so záujmom. 

"Áno." odpovedala som so zatajeným dychom a pohliadla na Saru s Jankom. Zúfalstvo mi naplnilo srdce. 

"Váš manžel súrne potrebuje krv. Podarilo sa nám zohnať jednu jednotku krvi, ale to je žiaľ, pri jeho stave, veľmi málo. Potrebujeme vašu pomoc. Ak poznáte niekoho s krvnou skupinou 0 negatív, prosím, konajte rýchlo. Je to veľmi vážne." jej hlas na mňa dorážal zo všetkých strán. Urobilo sa mi mdlo.